Môžeme za to aj my, nedávali sme pozor

Tento týždeň dohrmeli kultúrne vojny, a Slovensko sa môže vrátiť k bežnému životu. Napríklad aj k takému, kde Rómovia ešte stále žijú ako v afrických slumoch, kde sú rodiny s deťmi so zdravotným postihnutím uväznené v domácnostiach a odsúdené na “pomôž si sám, všetci ostatní na teba kašlú”, kde sociálne zariadenia pre seniorov sú pre pracovníkov žalostne zaplatené a pre klientov žalostne vybavené, až po to, že matky samoživiteľky sú stále najviac ohrozené chudobou a vyhliadky nevyzerajú vôbec lepšie. 

 

Máme 30. výročie Nežnej revolúcie

  Toľko tohtonedeľné intro, pretože za dverami máme 30. výročie Nežnej revolúcie a načim sa obhliadnuť, a povedať si čo vyšlo, a čo sme kolosálne pokašľali.    Tak napríklad ekonomicky sa darí celej krajine, a aj keď stále máme hladové doliny, čísla hovoria, že rozdiely medzi Bratislavou a ostatnými regiónmi sa zmenšujú a platy rastú celkom rýchlo. Je to dobrá správa aj pre tých, čo teraz neveriacky odfukujú, že oni tomu neveria. Čísla sú čísla.    Na druhej strane, ešte pred vraždou Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej sme si mohli hovoriť, že žijeme v úspešnej krajine. Že má chyby, ale učíme sa. Že sme sa pohli ďalej z Mečiarizmu, snáď sa z neho aj poučili, a že aj keď korupcia je stále tu, máme sa dobre. Lenže tento domček sa nám zrúcal v základoch a 30. rokov po revolúcii si musíme oprávnene klásť otázku, že ako sme to mohlo dopustiť. Dozvedáme sa, že mafiánske skupiny mali na povel štátny aparát, lustrovalo sa, nevyšetrovalo sa, nesúdilo sa alebo naopak, súdilo sa expresne. Od štátnej tajomníčky, po radového policajta. A my sme si to zatiaľ takmer nikto nevšimli, aj keď signály boli jasné.   

Migaš a Cuper

Ešte pred vraždou som zvykla svojim známym hovoriť, že môžeme byť nespokojní, ale pohli sme sa veľmi ďaleko. Ako ilustráciu si vždy rozkliknem video predsedu parlamentu Migaša, ktorý mal síce druhú najvyššiu ústavnú funkciu v 90. rokoch, no nevedel ani viesť schôdzu a v pléne mu nadával poslanec Cuper, že chce ísť na obednú prestávku a má prenechať vedenie schôdze “niekomu skúsenejšiemu” s jasným tónom v hlase, ktorý skôr naznačoval “niekomu, kto sa vôbec do toho rozumie”.   

 

No hej, odvtedy sme sa pohli ďalej, ale Mečiar je dosť možno späť a bude opäť kandidovať, v parlamente sedí extrémna pravica a my sa ako na páse dozvedáme, že to, čo sa tu v 90. rokoch dialo okato, sa dnes dialo šifrovane, ale v podstate úplne rovnako. Vtedy zomrel Remiáš, teraz zabili Kuciaka. Pozitívne je, že kým vraha Roberta Remiáša dodnes nepoznáme, vrahovia Jána Kuciaka už zrejme sedia. Mohlo by sa to zdať málo, ale nie je.    Tridsať rokov po by sme si mali sadnúť a povedať si, že na vine sme si my, pretože sme málo reagovali na kauzy. Málo sme sa hnevali nad korupciou a opakovali, že kradne každý. Málo sme boli pobúrení súdnictvom, ešte menej políciou. Málo sme sledovali, čo sa deje. Ďalšiu tridsaťročnicu môžeme začať aspoň tým, že si to na rovinu povieme, že za to tiež môžeme. Lebo sme nedávali pozor, a zatiaľ nám to tu celé zabrali.