Mrcha roka?!

 

Krásny slnečný deň, len tak ľahko rozmýšľam a tu zrazu na mňa kričí titulka jedného týždenníka „Mrcha roka“. Zamrzol mi úsmev. Mrcha. Silná káva ako niekoho tak nazvať a k tomu ešte verejne. Treba na to guráž. Pre mňa dosť ostré slovo. Rozhodilo ma to.

Určite viete o kom je reč. Hoci ide o (ešte) manželský pár za našimi hranicami, aj u nás je poriadne prepieraný. Idylka skončila. Kto je teda lepší? On alebo ona? Na ktorú stranu sa prikloniť? Kto si zaslúži viac obdivu? Koho treba poľutovať?

Len nedávno to bol jeden krásny a ospevovaný pár.  Pár snov. Keď je však po veľkej láske, ide do tuhého. Je ťažko prísť si na meno, pekné slovo. Nahlas sa vykrikujú všetky chyby, ktoré donedávna chybami neboli. Všetko sa prekrúca. Vyťahujú za špinavosti.

Niekedy mi prídu niektorí ľudia ako hyeny, ktorí tíško vyčkávajú na nešťastia, katastrofy. Keď to nastane, vtedy prichádza ich čas. Poriadne si to vychutnávajú. Hoci si už „užívali“, keď písali o ich randení, svadbe, tehotenstvách, oceneniach a zárobkoch, až teraz je to top. Taká „dobrá“ titulka predsa vždy zaujme. Čím viac pikantnejšia, tým väčšia zvedavosť.

 

Prečítajte si

Vraj žite tak, aby vám každý závidel. Naozaj?

 

Lenže, ten pár má aj deti. Deti, ktoré sú ešte malé. Krehké stvorenia, ktoré všetko citlivo vnímajú. Myslia vôbec na nich? Dobre, nech píšu. Je to ich práca. Ale treba zvážiť aj slová, pretože je to chúlostivé. Rozmýšľam, ako by sa zatvárila moja dospievajúca dcéra, keby niečo také čítala o mne. Asi by sa trápila a hanbila.

Má niekto právo nazývať donedávna úžasnú manželku mrchou, vychcankou, zlatokopkou? Ona je predovšetkým mamou malých detí, ktoré boli (vtedy) splodené z lásky. Nehanebne hovoriť o ľuďoch o ktorých takmer nič nevedia. Pardón. Vedia. Z nemenovaných zdrojov. 

Žiť pod tlakom bulváru a verejnosti je fakt náročné, predovšetkým na psychiku. Kde sa pohnete, neviete, kto môže číhať za rohom. Príliš upravená? Zle! Neupravená? Ešte horšie. Fakt nezávidím verejne známym ľuďom. Majú to nesmierne ťažké. Keď píšu o nich pekne, je to príjemné. Ale sú aj tie iné dni. A čo potom? Tŕpnuť, čo sa na nich vytiahne, keď sú vykonštruované klamstvá a škandály?

Ešte zopár týždňov, možno aj mesiacov bude o zábavu postarané. A čo potom? Vyčkávať opäť na nejaké ľudské nešťastie?! Len aby neprišiel rad na nich… Až potom (možno) pochopia.

Nečítala som ten článok. Ani nemienim. Stačilo mi jedno slovo, aby som strácala čas. Zgustnúť si na nešťastí iných je fakt úbohé. Prízemné. Ako všetko sa vie prekrútiť. Nakoniec, kto je bez viny, nech prvý hodí kameňom…