Na dedinu nie!

Nebola som vychovávaná pre úlohu ženy v domácnosti, moja mama verila, že čo ma nenaučí, to nebudem musieť robiť. A tak som sa variť a ostatné ženské vymoženosti učila sama a zapochodu. Keď sa mi začalo dariť a zdať, že už im ako tak vládnem, vleteli mi do života nové výzvy, napríklad rúbanie dreva a zakladanie ohňa.

Nie som dobrá gazdiná, nevenujem sa záhradke, ani nemám muškáty v oknách, smrdia mi.  Nemám upratovanie ako hobby, aj keď mám rada čistotu. Pracovný neporiadok nado mnou víťazí.  (Kto vymyslel tie dve slová, musel byť tiež neporiadnik. So snahou skryť sa za niečo ušľachtilé, dal nepeknému slovu honosný prívlastok.)V mojich snoch som chcela žiť niekde, kde nebude vidno, že som sem-tam nedôsledná. Nechcela som ubližovať mojej malomeštiackej dušičke, trpela by tým.

„Sledovatelia“ zvyknú žiť v panelákoch alebo na dedine. Ideálny život podľa mojich kritérií je teda samota. Myslím dom na samote, bez susedov a náhodných okoloidúcich.

Preto som tu, na Muránskej planine, v domčeku, ktorý susedov nemá a návštevy bez ďalekohľadu veľa neuvidia. Stráži ho veľký pes a ten zabezpečuje dostatočnú vzdialenosť pre zvedavé pohľady.

Je to starý železničiarsky dom, vraveli mu vartovňa. Keď sme sem prišli prvý raz, len obhliadať, hneď sme si ho zamilovali a už v ňom ostali. Vo vnútri nebolo cítiť, že má cez sto rokov, bol úplne suchý a útulný. Na prízemí je klasická pec na drevo, už sme kamarátky, a krb, s ním ešte moc nie. V podkroví nad posteľou máme okrúhle okienko, ako na lodi.

Až na toho ducha, starého železničiara, ale ten neškodí, lebo ja som zo železničiarskej rodiny a tým pádom si rozumieme.

.

Prečítajte si aj Mačka Pony