Na komplexy som už stará

 

Irenka mala krásne dlhé vlasy, za Aničkou sa obzrel každý chalan, Grétka pekne spievala, Beátka bola šikovná v telocviku, Maťka nemala trému pri recitovaní, Žanetka nosila moderné vkusné oblečenie… Aj keď som nebola smutným utiahnutým dievčatkom, obhrýzajúcim si nechty, mlčiacim kdesi v kúte a v kútiku svojej duše presvedčeným, že zo mňa nikdy nič zaujímavé nevyrastie, podrobovala som sa ostrej kritike a prísnemu sebahodnoteniu, čo môjmu sebavedomiu určite pozitívne body nepridávalo.

A zoznam nedostatkov bol pestrý:

 

Nohy. Tam, kde sa pekné ženské nôžky plynule zužujú, moje ostávajú široké. Zdedila som. Na ľavej nohe mám do tretiny zrastené dva prsty a tesne pod kolenom veľkú jazvu, pamiatku na detské hravé aktivity na smetisku a neodborné ošetrenie pohotovostného lekára podguráženého alkoholom. Aby nebolo málo, mala som chodidlá také široké a nárt taký vysoký, že v období, keď sa na nový tovar stálo v radoch a v obchodoch predavačky zívali spolu s poloprázdnymi regálmi nudou, keď aj topánky boli protekčné, mama mi nevedela zohnať nič estetické, len široké mokasíny. A keď už boli riadne zodraté, kúpila hnedý sprej a recyklovalo sa. Ku nim dlhočizná second hand sukňa, aby nik nevidel. Kdeže lodičky, krásne dievčenské topánočky.

 

Šikovnosť. Posledná v behu, najhoršia vo všetkých športových disciplínach. Kotúľ – vpred ako tak, vzad vôbec, skok cez kozu, šplhanie, plávanie…, no horor, že po mne ktosi čosi také chcel. Výtvarná, hudobná, telesná – predmety za trest a navyše známkované. Teda zväčša dvojky z milosti. Aby nepokazili vysvedčenie, lebo všetko ostatné bez problémov na výbornú.

Šediny. Ďalšia génová záležitosť. Prvé sa zjavili už tesne po dvadsiatke. Najprv som ich poctivo vytŕhala. Namiesto jedného však narástli dva, potom tri a viac. A ako pribúdali deti a starosti, tak prirodzene hnedých vlasov mi na hlave ubúdalo. Farbenie. Nemám ho rada.

Smiech. Neviem sa smiať umelo hovoreným vtipom. Neprídu mi smiešne. Vôbec so smiechom, s takým tým riadnym od srdca, je to u mňa divné. Vždy mi začnú tiecť slzy. A tak, keď sa všetci rehúňame, ja navyše vyberám obrúsok a utieram svoje zaslzené oči a odpovedám na otázky, že „prečo plačeš“?

Záujem. A úplne že najhoršie bolo obdobie na gymnáziu, keď všetky, takmer všetky baby z triedy mali frajerov a chalani frajerky, a ja nie. Pokusy chlapcov ešte na základnej som zmarila. Všetkých som odbila. A bolo ich neúrekom: Z., J., R., M., I., J., D…. Ani jeden nebol ten pravý. Len On. Lenže On si ma, aleže úplne po prvotnom záujme, prestal všímať. Nevinné detské lásky: J+P=VLPPNPPKK. Schválne, viete dešifrovať? „Trestom“ za ich odmietnutie bolo pridlhé štvorročné obdobie, keď si ma ani len jeden, ani len nevšimol. Ingridka randila, Janka randila, aj Lenka mala frajera, Martina tiež, Bohunka podobne – takého fešáka. Ale ja… Bifľoška, lepšia v matike a fyzike ako chalani, s mastnejúcimi vlasmi bez ladných kriviek. Škaredé káčatko alebo skôr šedá myška?

Stačí. Našli by sa aj iné. Netreba. Všetky patria minulosti. Dnes mám štyridsať jeden a starou sa cítim, len keď som uťahaná ako vôl. Ale na komplexy som už pristará. Už mi neprináleží reptať, ale ďakovať:

Za nohy, síce rovné, popísané striami a zvráskavené celulitídou, ale nebolia a unesú ma.

Za schopnosti a skromné talenty, za dlhé husté (farbené) vlasy.

Za schopnosť smiať sa na situáciách, ktoré naozaj za smiech stoja.

A v neposlednom rade a aj za to, že On si ma opäť nielenže všíma, ale že sú mu všetky ostatné v tomto smere celkom ľahostajné.

 

Dievčence, slečny, mladé dámy…, nevynášajte nad sebou hodnotiace súdy, lebo ste iné ako ostatné. Vaša jedinečnosť je prekrásna. Spravte zo svojich nedostatkov prednosti, bez výhrad ich prijmite a budete (vlastne už ste) neskutočne príťažlivé. Bez komplexov je život krajší.

 

Prečítajte si aj Nie vždy žneme, čo sme siali

 

Ženy v meste