
Namiesto opätkov v práci topánky? Áno, prosím
Nechápte ma zle – ak niekto chce nosiť krásne lodičky, mne je to úplne fuk. Je to každého slobodná voľba, ja lodičky tiež občas nosím. Možno by sme sa ale mohli porozprávať o tom, či by vám to mal niekto diktovať v práci, kde trávite väčšinu dňa, a či by vám to mal niekto predpisovať ako vhodné oblečenie na natáčanie.
Redakcia Žien v meste · 21. septembra 2020 · 2 min čítania
Robím na jednom projekte, ktorý v čase pandémie točíme v štúdiu. Prišiel scenár, a pýtala som sa aj na to, čo mám mať oblečené. Myslela som skôr štýl a farby, samozrejme. Odpísali mi popis, celkom jasné. Na konci dodali, že síce nebudú v zábere, ale mám si dať lodičky, pretože to „samozrejme, ukáže na postoji“. Priznám sa, že trocha ma to zarazilo. Na mojom postoji to teda nijako nevidno. Vidno tam cvičenie a prasknutú platničku.
Ženy na celom svete v mnohých typoch prác bojujú proti predpísaným lodičkám. Naposledy vyhrali japonské letušky – tie majú v krajine situáciu trocha bezútešnú – 70 percent Japoniek pracuje, no zarába v priemere o štvrtinu menej. V Japan Airlines požadovali od žien mať lodičky počas všetkých letov, no nakoniec ustúpili, a predstavili aj „doplnkové alternatívy obuvi“. Veľmi zlaté od niekoho, kto sedí v pohodlných topánkach v kancelárii. Napriek tomu väčšina žien v krajine lodičky nosiť musí – povinne.
Ešte desať rokov dozadu nosili sukne a lodičky povinne všetky predavačky v londýnskom Harrods. V British Airways hovorili letuškám, aký typ podprsenky musia nosiť. V roku 2016 recepčná v PricewaterhouseCoopers odmietla nosiť vysoké opätky povinne v práci. Bez nich ju poslali domov – podarilo sa jej zmeniť aj legislatívu a zlepšiť ochranu ľudí na pracovisku.
[Štýlové a pohodlné dámske barefooty – kliknite tu:]
Mňa poznámka od mladej ženy, že „lodičky, samozrejme, ukážu na postoji“ prekvapila. Zväčša mi takéto poznámočky už ľudia nepíšu – buď vedia, že to nie je najlepší nápad alebo si uvedomujú, že to znie dosť blbo. Stále poznám kvantá žien, ktoré si nosia v kabelke lodičky, a prezujú sa z pohodlných a úplne normálne vyzerajúcich topánok pred prácou do lodičiek. Sú firmy, ktoré v Spojených štátoch vyrábajú pohodlné tenisky, ktoré sa dajú ľahko poskladať do kabelky. Mimochodom, keď sa pýtala fotografka Garance Doré francúzskeho dizajnéra topánok Christiana Loubutina v roku 2013, že čo sa mužom na vysokých opätkoch páči, Loubutin povedal, že je to fakt, že opätky ženu spomaľujú a muž tak má dostatočne veľa času si ju obzrieť. Nepovedal nič o estetike, iba rýchlosti.
Nechápte ma zle – ak niekto chce nosiť krásne lodičky, mne je to úplne fuk. Je to každého slobodná voľba, ja lodičky tiež občas nosím. Možno by sme sa ale mohli porozprávať o tom, či by vám to mal niekto diktovať v práci, kde trávite väčšinu dňa, a či by vám to mal niekto predpisovať ako vhodné oblečenie na natáčanie.
Paradoxne, svetu by s týmto mohla pomôcť aj pandémia. Väčšina z nás si zvykla na pohodlný outfit a obuv aj v práci – teda doma. Lodičky odložené pod stolom, ktoré čakajú na míting so šéfom, zapadajú prachom. Nebudem však naivná – štandardy, ktoré sú vyvíjané na ženy a ich vzhľad, sa žiadnou pandémiou nezmenia. Bude to ešte dlhá cesta. Ruku na srdce – aj toho najrozgajdanejšieho chlapa ani vy toľko neohovoríte, ako ženu, ktorá má očko na pančuchách. Že?
Mohlo by vás zaujímať
Prestaňme sa pýtať, prečo deti nedávajú pozor. Začnime sa pýtať, prečo by mali
Sedí nad zošitom. O päť minút si ide po vodu. O ďalších desať minút hľadá ceruzku. Potom zrazu potrebuje ísť na toaletu. Ako rodič si možno poviete: „Moje dieťa sa nedokáže sústrediť.“ Čo ak si však nekladieme správnu otázku? Čo ak problém nie je iba v jeho schopnosti sústrediť sa, ale aj v tom, na
Diana Javorčíková · 18. augusta 2026
Príbeh nie jednej ženy. Prečo od neho neodišla skôr?
Tento príbeh je príbehom viacerých žien, ktoré spájajú rovnaké menovatele: strach, strata dôstojnosti, strata vlastnej identity, pochybnosti o sebe samej, psychické utrpenie, psychické vyčerpanie. A to len z jediného dôvodu – prežili si násilie zo strany partnera, manžela a našli tú silu, aby vyhľadali odbornú pomoc a svoj príbeh rozpovedali nahlas. Tento príbeh teda nie je fikciou, je založený na
Nezlomné · 4. augusta 2026
Nevážne vo vážnom svete: VÉ ŠTVORKA v Trávnici
Moja mama a jej o dva roky mladšia sestra sú čiperné sedemdesiatničky. Majú dve rovnako čiperné kamarátky, tiež sestry a sedemdesiatničky. Sú to bývalé spolužiačky zo základnej školy a kamarátia sa už vyše šesťdesiat rokov. Hovoria si „vé štvorka“ a zasadajú každý týždeň v Trávnici, po starom Fíš, lebo sa tam spoločne starajú o záhradu jednej z nich.
Lucia Ábelová · 24. júla 2026



