Naše priateľstvá

Už sa mi ixkrát stalo, že na káve nás bolo, čo ja viem… Šesť ? Lenže, ako to už chodí, odrazu vždy jedna vstane že musí bežať variť večeru, potom vstane druhá, že deti sú doma samé, lebo manžel je mimo mesta. Nuž a v tej chvíli pribúda priestor na ďalšiu tému. A hoc aj odchádzajúce vybozkávame, vyobjímame, vyusmievame sa na ne, ako sa vo veľkom svete a v dobrej spoločnosti patrí, pravda je celkom iná.

A to musí variť každý deň? A to si nemohla naklochniť na dva dni? A nemá kuchárku? Posluhovačku? To ja by som veru takto nežila! Veď vedela, že budeme spolu!

A všimli ste si, aká je zničená? Aj topánky mala akési obnosenejšie… Vyzerá to tak, že Ninka sa o seba prestala starať. Možno majú doma problémy! Možno… depresie? A nechcela sa nám vyžalovať!

A klepy idú a idú….

Poznám aj také kamarátky, ktoré sa jedna od druhej povyzvedajú koľko len do nich vojde, snažia sa získať najväčšie pikošky z najtajnejšieho života, ba povedala by som, pokúšajú sa tej druhej otvoriť almaru s ukrytým kostlivcom. No a potom, v inej spoločnosti, sa dámy stávajú centrom pozornosti, pretože všetkých zabávajú „storkami tej chudery.“ Chudery, ktorá sa hrá na milostivú a pritom toho a hento a ten ju okašľal a ten zobral na dovolenku inú…

Často si vravím, že na facebooku mám mnohých kamarátov naozaj parádnych. Niektorých lepších ako v reálnom živote. Je to tým, že sme jeden k druhému slušní a zhovárame sa o témach, ktoré nás zaujímajú. Najmä spoločenských. Ešte mi v živote nenapadlo vypytovať sa niekoho z fb na frajera, frajerku, manžela, na prácu… V podstate mi je celkom jedno, kto čo robí. Dôležité je, aby sme boli na jednej vlnovej dĺžke, aby ma nevytáčal, nemal názory, z ktorých mi je zle… Ak sa tak stane, poznáte ten úžasný klik, keď dotyčného zo svojho života jednoducho vyprásknete a o hodinu neviete ani jeho meno! Facebook bol zrejme vymyslený na to, aby sme mali aj alternatívu priateľstiev. Bez rapotania, ohovárania neprítomných. Pretože na facebooku sme prítomní všetci!

Najskutočnejšími a večnými priateľmi sú však tí, s ktorými sme sa hrali na piesku, spolužiaci zo základnej, strednej, niekedy aj vysokej. Ak sa stretneme s takýmto človiečikom a hoci aj po mnohých rokoch, vôbec nám neprekáža, že nie je prezidentom Zemegule, že o ňom nečítame v novinách. Žije si obyčajný život ošetrovateľa v nemocnici a všetko je v najlepšom poriadku. Pretože máme spoločný príbeh, pretože vie, ako ma nonstop ruštinárka vyvolávala kvôli krátkej sukni, ako som na latinčine znervózňovala profesora Diana štikaním verzatilkou a za trest ma posadil do prvej lavice, ako ma profesor Lajčin vyvolal na fyzike len preto, že ma v noci stretol, šla som z filmu Džingischán. Toto všetko o mne vie môj spolužiak Fero, stratený vari aj tridsať rokov a vo chvíli, keď sme na seba narazili, dušičku mi utopil prílev nežnej energie.

A práve tento fenomén našich životov sa mi javí ako jeden z najdôležitejších. Ak volá človek z detstva, zoberiem. Ospravedlním sa na porade, vydavateľovi, klientovi a zoberiem. Pretože priateľ z detstva má vlastný život a z toho môjho, komplikovaného, nepotrebuje ani omrvinku. Celkom určite mi napríklad povie, že spolužiačka Gitka odcestovala do Ameriky za deťmi a Marcelina dcéra Ivica na Kanárske ostrovy a umrela pani profesorka Levčíková a spolužiak Dušan…

Nemôžem si nechať ujsť takéto informácie! Zaujímajú ma viac, ako čokoľvek iné. Veď sa dotýkajú môjho bezstarostného, veselého života, veď vydolujú vo mne úžasné spomienky.

Ale aby som nekrivdila priateľkám zo života dospelosti. Mám ich rada, stretávam sa s nimi, pomáhame si, ale keď odchádzam zo spoločnosti, poviem to, čo vravíme mnohé: Musím ísť, ahojte! Aspoň ma môžete poriadne poohovárať.   

 

Prečítajte si aj Vlasta je single a mne sa to páči

 

Ženy v meste

 

Ďakujeme, že ste článok dočítali až do konca. V tejto chvíli už pripravujeme ďalší.

Spoplatnené s PlatbaMobilom.sk.