Násilie na ženách existuje. Musíme zvládnuť pravdu

Je to pre mňa fascinujúce – akákoľvek citlivá a vážna téma týkajúca sa žien, znamená zväčša okamžitý hejt. Najprv od mužov – spochybňovanie, zosmiešňovanie. Potom aj od niektorých žien – mne sa to nikdy nestalo, asi ona si za to môže sama. Týka sa to dokonca aj tém, na ktorých by nám predsa malo záležať všetkým.

Stačí, že na sociálne siete napíšete o katastrofálnom štandarde pôrodníctva a porušovania práv žien pri pôrodoch. Téma vedecká, jasná. Máme na to dáta, dôkazy, tisíce príbehov. V momente, ako o tom napíšete, príde skupina mužov, ktorí vás ubezpečia, že všetko je v poriadku a nič podobné neexistuje.

Pridajú sa často lekári, ešte častejšie pôrodníci, ktorí ženám spravidla vysvetľujú, že majú byť ticho a byť rady, že pôrod prežili a že pôrodnica nie je päťhviezdičkový hotel. Hneď v závese za nimi sú mnohé ženy, ktoré majú pocit, že ak to prežili ony, musia to prežiť aj ostatné. Niektoré nechcú byť traumatizované vlastným zážitkom, niektoré mohli mať šťastie a pôrod naozaj mali v poriadku.

Chcete si pravidelne prečítať stĺpček Zuzany Kovačič Hanzelovej priamo vo svojom e-maily bez reklamy?

[[newsletter]]

Alebo si zoberme sexuálne a domáce násilie. Zľahčovanie, bagatelizovanie. Komentáre, či si to nevymyslela. Tisíce príbehov žien vám hovoria, že násilníci sú často šarmantní, charizmatickí. To, že vám je niekto sympatický neznamená, že viete, čo robí za zatvorenými dverami. Prečo pri tejto téme síce máme štatistiky, aj výskumy, ale popierame ich? Prečo mi v momente, ako začnem hovoriť o násilí, píšu muži vulgárne správy? Berú si to osobne? Prečo nemáme spoločný cieľ zbaviť sa násilníkov? Ako to môže slušný človek považovať za útok na seba?

Často mi pritom píšu obete domáceho násilia alebo deti z domácností, kde boli doma matky mlátené. Popisujú ako im nikto neveril, ako sa roky všetci prizerali. Písala mi žena, ktorá si dodnes vyčíta, že ako dieťa bola pritom, keď manžel mlátil jej sestru. Ďalšia mi zas písala, že nikto jej mame nechcel roky násilia veriť, lebo jej otec bol sympaťák a zábavný človek.

Ak prejavíte dostatok empatie, verte mi, že aj obete sa rozrozprávajú. Ak budú cítiť dôveru, povedia vám veci, o ktorých ste netušili. Porozprávajú vám skutočné nevymyslené príbehy a trápenie, ako im nikto neveril. Nechceme všetci žiť v spoločnosti, kde stojíme na strane slabšieho? Nechceme všetci, aby násilníci pykali?

Je to nepríjemná téma. Je ťažké o nej hovoriť. Násilie pri pôrodoch, domáce násilie aj sexuálne násilie. Nikto z toho nemá radosť, nikoho to nebaví a neoddýchne si pritom. Ale čím skôr si položíme na stôl fakty, čím skôr si povieme, aká je pravda a nebudeme si vykresľovať krajšie bájky o tejto krajine, tým rýchlejšie budeme mať túto tému za sebou.

Ženy v meste, je na čase priniesť témy, ktoré sú o nás. Ktoré sú ťaživé a nepríjemné, ale podstatné. Je načase nenechať v týchto témach priestor popieračom, zosmiešňovačom, ale dať hlas ženám, ktoré si tým prešli a majú vlastný silný príbeh. Musíme ich počúvať a podporovať. Len tak sa dostaneme ďalej.