Nastávajúca matka nie je pacientka alebo slová majú silu

Nedávno som mala na sociálnej sieti Instagram zaujímavú interakciu. S lekárkou, ktorú sledujem a mám k nej rešpekt a úctu, pretože si vybrala jedno z najťažších povolaní, a ešte k tomu ho vykonáva v čase pandémie. V jednom zo svojich príspevkov nazvala rodičky v nemocnici, v ktorej pracuje, „pacientkami.“

Mne to okamžite udrelo do oka. Prečo? Asi je za tým časť osobného príbehu. Celé tehotenstvo, ktoré bolo našťastie bezproblémové, som na seba nepozerala ako na „pacientku,“ ale ako na nastávajúcu matku. Nebola som chorá, opäť – našťastie, ale tehotná. Gynekologička, ku ktorej som chodila, ma nevidela ako pacientku, ale ako budúcu matku, individuálnu osobu. Nie mamičku, nie tehuľku, nie pacientku. Veroniku.

Chcete si pravidelne čítať stĺpčeky Žien v meste priamo vo svojom e-maily bez reklamy?

[[newsletter]]

A ani v pôrodnici, keď naša dcéra prichádzala na svet, som sa ako pacientka necítila. Vo chvíli, keď to vyzeralo, že ma čaká cisársky rez, som si v hlave opakovala, že ak sa tak stane, nebude to moja prvá operácia v živote, ale bude to Sárin príchod na svet. Že nebudem ani vtedy „pacientka,“ ale rodička. Aby som sa menej bála, aby som si možno viac verila. Pretože slová majú silu.

Nezovšeobecňujem, no ja osobne tomu verím. Verím totiž, že to, ako veci voláme, veľakrát ovplyvní to, aké sú, či budú, ako ich vnímame, ako ich prežívame. Pretože slová majú silu.

Naspäť k mojej instagramovej výmene. Chvíľu som zvažovala, či vôbec reagovať – či míňať čas nás oboch, či si nepovie, že preháňam, a riešim ako ne-doktorka úplné hlúposti, keď ona rieši ľudské životy. No potom som to riskla. Spomenula som si totiž, ako ma po prečítaní môjho januárového stĺpčeka pre Ženy v meste sledovateľka na Instagrame taktne upozornila, že sa nehovorí transsexuáli, ale transrodoví ľudia. Bola som za to veľmi vďačná, už si to hádam na stálo zapamätám, a opravila som výraz okamžite aj v článku. Pretože slová majú silu.

Napísala som teda lekárke. Že podľa mňa sú to tehotné ženy či rodičky, no nie pacientky. Ak čakáte veľkú katarziu – sklamem Vás, neprišla. Pani doktorka odpísala niečo neurčité a tam sa naša výmena skončila. Ani nie negatívnou energiou, ani dlhou argumentáciou, jednoducho, slušnou správou a slušnou odpoveďou. Neviem, či si pani doktorka povedala, že som trúba, alebo jej to možno chvíľu zarezonovalo. Neviem, aký bol výsledok, no vnútorne cítim, že som to spraviť mala. Podľa mňa by bola škoda, keby pomenovanie „pacientka“ čo i len jednu rodičku zneistilo, dalo pocit, že je chorá, či jej ubralo kúsok odvahy, rozvahy či pokoja pri úžasnom a zároveň náročnom zážitku. Pretože slová majú silu.

Keď som ako redaktorka spravodajstva robievala rozhovory s ministerkou zdravotníctva, vždy ma vnútorne zarazilo, keď sa označovala ako „minister.“ Prípadne politička, že je „politik.“ Veď – učiteľka nepovie, že je učiteľ,  účtovníčka, že je účtovník, ani lekárka, že je lekárom. Azda preto, že byť učiteľkou, účtovníčkou či lekárkou je už medzi ženami rozšírené a akceptované. Zatiaľ čo ministrovanie, politika, či nebodaj prezidentovanie, na to si ešte musíme zvykať. A tak si pomáhame toto „čudno“ prekonať mužským rodom. Možno sú tieto funkcie stále rešpektovanejšie v maskulinite, i tej slovnej. Pretože slová majú silu.

Môžeme si myslieť, že je to zbytočné slovičkárenie, môžeme tvrdiť, že sú oveľa dôležitejšie problémy na svete. Absolútne súhlasím, sú. Ale na detailoch stojí celok. Môžeme sa smiať, keď politické strany napíšu program, kde použijú mužský i ženský variant podstatného mena. Môžeme si hovoriť, že jeden stačí. Že to je jedno, že ide o obsah. No ak vám príde čo i len trochu čudné čítať premiérka Matovič či ministerka Sulík, azda predsa len ide aj o formu.