Naučme naše deti hovoriť dôrazné a jasné NIE!

Jasmína Houdek je spoluzakladateľkou start-upu Moderná sebaobrana, autorkou rovnomenného knižného bestselleru, priekopníčkou emancipačnej sebaobrany. Jej misiou je svet bez násilia.

Spolu so svojím tímom sa usiluje o to, aby bola sebaobrana súčasťou školských osnov. Učí, ako používať hlas ako zbraň a ako sa vyhnúť násiliu. Jej heslom je: „Keď sa dnes ozvem, nebudem sa zajtra musieť brániť fyzicky.“

Vo svojom blogu píše, ako naučiť deti hovoriť NIE. 

Ako učiť deti hovoriť NIE

My dospelí máme často problém povedať jasné NIE. Keď na nás niekto útočí, keď si nás doberá, keď prekračuje naše hranice. Ako má byť pre naše dieťa jasné a zrejmé, ako si má nastaviť hranice, keď to nevidí okolo seba, keď to nevidí u svojich rodičov?

Sebaobrana nie je len o umení brániť sa fyzicky. Umenie brániť sám seba je ďaleko skôr o stráženie si vlastných hraníc, schopnosti stáť si za svojím, držať si od tela manipulátorov, ustáť slovnú agresiu. 

To je niečo, čo by sa malo vyučovať v školách, ale aj niečo, čo by malo byť súčasťou vzdelávania od najútlejšieho veku dieťaťa. Môžem vám to ukázať na príklade toho, ako vedieme našu štvorročnú dcéru.

Už od bábätka sme u všetkého hovorili, čo sa bude diať. „Teraz ťa budem prezliekať, prebaľovať, teraz kúpať…“ Postupne sme okolo roku a pol pridali hovory o tele. „Toto je len tvoje telíčko, rozhoduješ o ňom len ty.“

Hovorili sme a hovoríme o autonómii jej tela aj v súvislosti s návštevami lekárky, kde sme opäť vždy ja alebo môj muž popisovali, ako vyšetrenie bude postupovať, aby vedela, prečo má byť vyzlečená.

A hoci bola a je malá a nemôže niekedy doslova rozumieť obsahu, je dôležité, aby práve fyzický obsah hraníc vstrebávala už teraz. Pretože práve u malinkých detí im ich fyzické hranice my (ich najbližší) dospelí nabúravame často bez toho, aby sme dohliadali na dôsledky.

Ako prekračujeme detské hranice?

Všetci sme samozrejme v detstve často počúvali vety ako „Poď, daj tete pusu!“ Buď dobré dievčatko a objím svojho strýka, babičku, deduška, suseda. Pamätáme si, ako nám to niekedy bolo nepríjemné, ako sa nám to nepáčilo, ako nám vadilo, keď sa nás niekto bez dovolenia dotýkal, keď nás hladil po hlave, štípal do tvárí alebo zdvíhal ruky. Takže s našou dcérou to nikdy nerobíme, ani to nedovoľujeme ostatným.

Nikdy nejdem a nezaobídem dcéru len preto, že chcem. Pýtam sa: „Môžem ti dať pusu? Objať ťa?“ A ak nemá náladu, rešpektujem to. Áno, ako mamu ma to mrzí, ale pre ňu je veľmi dobre už od raného veku pustiť cez svoje hranice len toho, koho chce.

Pretože, keď toto naučíme deti v ranom veku, dávame im obrovský bonus. Počas dospievania aj neskôr dokážu rozkľúčovať a odmietnuť manipulátorov, agresorov, potenciálnych domácich násilníkov, čo je – ako sa asi všetci zhodneme – nesmierne dôležité.

Samozrejme, môže vzniknúť dusná atmosféra, pretože sa niekto môže uraziť alebo tvrdiť, že je to neslušné a že dcéru zle vychovávame. A preto je zásadné pridať aj ďalší kúsok hraníc: neospravedlňovať sa, keď naše dieťa niekoho alebo niečo odmietne. Ospravedlňovať sa nemá ani ono samo.

Áno, je ťažké si to predstaviť aj v dospelosti, že niekoho alebo niečo odmietneme, pretože to niečo nemáme radi. A naša generácia dospelých žien má s vymedzovaním sa obzvlášť problém. Až v tejto dobe prestáva byť tabu hovoriť o násilí, o tom, koľko podôb môže mať a má.

Až teraz ako ľudia hľadáme svoje sebavedomie, nástroje, ako sa za seba postaviť. Ale generácia, ktorú vychovávame, pokiaľ to urobíme správne, s tým problém mať už nebude.

Stanovenie hraníc v rodine je, samozrejme, jedna vec. Učíme dieťa hovoriť nie, aj to, že sa ho nikto nesmie len tak dotknúť. Ale potom prichádza interakcia s okolím, začína chodiť do zariadenia, do školy.

Sebaobrana musí byť preto jednoduchá, zložitosti by nikoho vo vyhrotenej situácii nezachránili. Všetky princípy modernej sebaobrany – aj tej fyzickej – sú preto jednoduché. A čím skôr s definovaním vlastných hraníc dieťaťu pomôžeme, tým je väčšia istota, že nenechá ich prekračovanie zájsť ďaleko, vyhrotiť ich. Už preto by mal vzdelanie v modernej sebaobrane dostať každý. Avšak – presne, ideálne mimo rodiny.

Preto veľmi stojíme o to, aby sa moderná sebaobrana vyučovala v školách, je to prirodzené prostredie, kde sa deti niečo učia, tak prečo nerobiť to, čo je pre nich také dôležité. Keď sebaobranu budeme učiť malé deti už od prvých tried, dáme im možnosť vyhnúť sa traumatickým zážitkom a skúsenostiam.

Už len z pragmatického hľadiska to ušetrí štátu veľa peňazí, ktoré dnes vydáva na starostlivosť o traumatizované deti, prípadne aj dospelých. Keď začneme na základnej škole ukazovať, čo je to násilie, ako vzniká, čo ho spúšťa, ale aj ako sa zastať niekoho druhého, ako agresora zastaviť alebo kde nájsť pomoc, vybudujeme oveľa silnejšiu spoločnosť. Tá sa neroztrasie pri náznaku agresie.

Keď sa k sebaobrane vedené dieťa stretne napríklad s onaniou na verejnosti, bude vedieť, čo robiť, ako reagovať, ako to ohlásiť, že sa má zveriť, že ono nie je vinné… A keď toto vie, nemôže z neho vyrásť človek, ktorý je slabý. Naopak.

Bude silný. Bude vedieť, kto je, čo chce. Tým pádom si pravdepodobne dobre vyberie aj školu, prácu, ktorá ho bude napĺňať, v tej si potom bude schopný požiadať o vyšší plat. Alebo jednoducho len bude vedieť, čo naozaj chce a nechce. Už to je jednoduchý fakt, ktorý má do ďalšieho života obrovský vplyv…

Takže prestaňme si pod pojmom sebaobrana prestavovať kotúle a zhadzovanie na zem. Hovorme o sebaobrane v modernom zmysle slova, pretože presne tu potrebujeme.

Šikana a aké nástroje proti nej použiť

Keď hovoríme o výučbe sebaobrany na základnej škole, musíme sa, samozrejme, zmieniť aj o šikanovaní, ktoré je v školách veľmi rozšírené, a proti ktorému by sa deti mali vedieť brániť. Alebo inak povedané, práve šikanovaniu by sa malo predchádzať tým, že sa deti naučia sebaobrane.

Všetci sme predsa chodili do školy a šikanu v lepšom prípade „len“ videli, v horšom ju zažili. Väčšinou bez toho, aby dospelí vedeli. Pretože niekedy práve šikanovanie býva tak skryté, že ho neodhalí ani vyškolený pedagóg – pokiaľ nepríde samotné dieťa, ktorého sa týka. Tiež si šikanu spájame iba s tými „slabými“, ale zažijú ju aj múdre deti, krásne dievčatká, športovo nadaní chlapci. Môže ju zažiť prakticky akékoľvek dieťa.

Na začiatku deti učíme, že keď sa neozvú hneď, tak sa to zhoršuje. Vlastne žiadna, ani najviditeľnejšia šikana sa nezačína hneď tým, že nájdu svoje fotky na internete alebo topánky vyhodené v smetiaku. Začína to poznámkou, uštipačnosťou, hláškou. Nejakým zlým vtipom. A už vtedy treba zdvihnúť hlas, odmietnuť to. A aj okolie by malo povedať „takto nie“.

Jasné, deti si zo seba budú vždy robiť srandu, to je normálne. Ale asi všetci spoznáme, kedy je to vtipné a kedy začína ten pocit, že je niečo divné. A pokiaľ to necítime hneď, príde to zistenie veľmi skoro, pretože nezastavená agresia eskaluje.

Učíme deti nevyjednávať a neprosiť tých, ktorí im prekračujú hranice. Naopak ich vedieme k dôslednosti. Učíme ich silný postoj, s jednou alebo oboma dlaňami natiahnutými pred seba dopredu, ktoré jasne hovoria STOP. Učíme ich tiež hovoriť dôrazné a jasné NIE.

Učíme ich zdvíhať hlas, neignorovať to. Ukazujeme, ako nezamrznúť – pretože zamrznutie v prípade napadnutia si v sebe ako jednu zo základných reakcií nesieme už z praveku. Utekať pred tigrom alebo sa s ním biť by nemalo úplne zmysel. Človek sa teda ako spôsob sebaobrany naučil aj zamrznúť.

Lenže keď zamrznete vo chvíli, keď sa vás niekto pokúša znásilniť, vyzerá to, že sa nebránite. Takže už malé deti učíme, ako nezamrznúť, kde sa obrátiť o pomoc, pretože – keď sa vrátime späť do školy – šikanovanie vždy prekáža viacerým ľuďom. Alebo akákoľvek nespravodlivosť.

Treba ich nájsť a ozvať sa potom spoločne.