Neboli sme domasedky

 

Muži boli odjakživa lovci, cestovatelia, objavitelia, dobyvatelia, obchodní cestujúci, vynálezcovia… Skrátka, oni boli tí, ktorí sa vydávali na ďaleké cesty a potom nosili domov zážitky, skúsenosti, nové výrobky aj myšlienky. Niečo, nad čím ženy mohli udivene híkať. Pretože my sme  len sedávali doma na zadku a udržiavali oheň. Tak sme sa to dlhé roky učili na hodinách dejepisu. A vlastne, vyzeralo to aj logicky. Kam by sme sa trepali, keď všade naokolo bol hustý les, divoké zvery a nepriateľskí susedia?

Ibaže nemeckí archeológovia prišli nedávno so zistením, že až také domasedky ženy v minulosti neboli. Na konci doby bronzovej, čo bolo v západnej Európe asi 800 rokov pred Kristom, boli dokonca celkom slušnými cestovateľkami. Podľa výsledkov výskumu, ktorý zverejnil britský denník Telegraph, od domova sa bežne zatúlali 300 až 500 kilometrov, aby si v ďalekej cudzine založili rodiny, kým muži zostávali blízko miesta, kde sa narodili. Boli to teda práve ženy, prostredníctvom ktorých sa premiešavali kultúry, nové myšlienky a šírili sa nové technológie.

No áno, je pravda, že potom to na dlhé roky ustalo. Niekto ženám pristrihol krídla. Po vonku sa už túlali len čarodejnice a ľahké devy. Tie slušné bez muža alebo aspoň guvernantky viac neurobili ani krok. Nebezpečné bolo prekročiť aj prah vlastného domu, nieto ešte hranice vlastnej dediny. Túžba po rozširovaní obzorov sa trestala. Minimálne výsmechom, opovrhovaním a vylúčením zo spoločnosti. Väčšinou však oveľa horšie. Ešteže sme to nikdy nevzdali!

Pozerám sa na kamarátku, ktorá sa opäť raz balí do neveľkého batoha, ktorý bude mesiac nosiť na pleciach. Nesmie byť v ňom nič veľké, ťažké, zbytočné. Vážne si chce vystačiť len s troma tričkami a jedinými topánkami, ktoré si obuje na nohy? Len sa zasmeje. Podobných ciest má za sebou už viac a doteraz si vždy vystačila s tým málom, čo sa jej zmestí do batoha. Aj tak, keď kráča do kopcov, má pocit, že polovicu vecí by z neho ešte mohla vyhádzať. Na opačnom konci zemegule, kam si ide vyčistiť hlavu, človek vraj rýchlo zistí, že veľa toho skutočne nepotrebuje.

Jej mama sa tak, ako vždy chytá za hlavu. Lebo žena má predsa sedieť doma a nie sa túlať po svete. Napriek tomu, že frfle, ochotne sa jej za ten mesiac bude starať o kvety, dve mačky aj psa. Možno kdesi v kútiku duše vie, že tie ženské cesty do neznáma nie sú výmyslom dnešnej doby, ale len návratom k svojej prapodstate. Rozdiel je akurát v tom, že precestované kilometre nemá jej dcéra v nohách tak, ako ženy z doby bronzovej, ale väčšinu z nich si odsedí v lietadle.

 

Prečítajte si aj Keď je toho moc, prchám do lesa