Nechceme, aby deti pomáhali slabším

 

Na osemročnom súkromnom gymnáziu už niekoľko rokov funguje experimentálny projekt. Do výberovej triedy tretiakov každoročne vyberú pätnásť najlepších druhákov z ročníka. Okrem privilégií individuálnejšieho prístupu profesorov, aby v hlavných predmetoch išli viac do hĺbky a týždňovej cesty do Anglicka, výber do tejto triedy má jednu podmienku. Každý „silnejší“ žiak má pod svojou záštitou zverenca, žiaka so silnou motiváciou, ale slabšími školskými výsledkami a hodinu týždenne mu pomáha s referátmi a vysvetľovaním nepochopeného učiva a slabinami v matematike, francúzštine, angličtine, dejepise a zemepise.

A tu sa končí radosť z účasti vo výberovej triede.

Vybratých žiakov si dal zavolať zástupca riaditeľa, aby im odovzdal papier, ktorý mali dať rodičom na podpis. Viacerí rodičia radosť a pýchu detí veľmi rýchlo skresali slovami, že nechcú, aby ich dieťa pomáhalo slabším, nesúhlasia s tým, aby ich dieťa venovalo voľný čas a energiu žiakovi s horšími výsledkami. Ich dieťa musí napredovať a to by ho akurát brzdilo. Niektorým deťom sa podarilo rodičov prehovoriť, že naozaj v tej triede chcú byť, niektorým nie.

Na začiatku roka som pred školskou bránou prehodila pár viet s mamou trinásťročného chlapca, ktorý je považovaný takmer za génia. Prípravu do školy, ktorá jeho spolužiakom trvá dve hodiny, má vyriešenú za dvadsať minút a už od prvej triedy je každý rok najlepším žiakom v ročníku. Jeho mama mi bez akejkoľvek hanby povedala, že jej syn sa rozhodol neísť do výberovej triedy a ona jeho rozhodnutie rešpektuje. Nechcel, aby druhí profitovali z jeho schopností a nechce, aby sa výsledky iných žiakov zlepšovali na jeho „úkor“. A ona, jeho mama, s ním súhlasí.

Sánka mi ovisla. Chlapec je tak „chytrý“, že v myslení je už na úrovni všetkých tých rodičov, ktorí majú obavy, že ich dieťa bude strácať čas, ak bude pomáhať druhým.

V dnešnej dobe pôsobí veľmi fundovane, keď sa sťažujeme, že pracujeme s ľuďmi nekompetentnými, nechápavými, s ľuďmi, ktorí nedokážu efektívne fungovať v kolektíve. Dokazujeme si tak, že my sme tí šikovní, chápaví, chytrí, pracovití a kolegiálni. Priamo úmerne ten individualizmus, egoizmus a unesenosť samými sebou pestujeme a podporujeme od malička u našich detí. Na preliezkach im kážeme sa predbehnúť, nedať sa, v škole im kážeme nepomôcť spolužiakom s úlohami, nepožičať, nenašepkať, nepodeliť sa.

Naša dobročinnosť a veľkorysosť sa dostáva do teoretickej roviny.

Vo výberovej triede je dovolené cez hodiny ticho rozprávať, je dovolené pri cvičeniach spolupracovať, na matematike si výsledky porovnať s okolím, na francúžštine sa poradiť so spolusediacim pri rozmýšľaní nad rozborom textu. Ide o experiment. Kiežby si ho deti preniesli aj do praktického života a pracovnej sféry.

 

Prečítajte si aj Štrikované figúrky a Josiane

 

Ženy v meste