
Nechýba vám kúsok do skladačky?
V poslednom čase mám pocit, že nielen manželské dialógy sú takéto. Skladáme si puzzle z informácií, ktoré vidíme, čítame alebo začujeme, no ku kompletnému obrazu ten najdôležitejší kus vždy chýba. Akoby nám unikala podstata.
Redakcia Žien v meste · 25. apríla 2015 · 2 min čítania
S mojím mužom máme výborný pozorovací talent. Akurát, že každý pozoruje niečo iné. Mohlo by sa zdať, že tak je to najlepšie a vlastne sa úžasne dopĺňame. Fakt ale je, že naše rozhovory sú kvôli tomu často dlhé a pritom obaja máme pocit, že sme si veľmi „nepokecali.“
Tak napríklad môj muž rozoznáva ľudí podľa toho, komu aké auto patrí. Niežeby si zakladal na drahých fárach, ale je vyslovene technický typ. Ja autá rozoznávam len podľa farieb a k ľuďom priraďujem skôr deti a psov. Pri našich rozhovoroch to následne vyzerá asi takto:
Muž: „Stretol som dole susedov. Mali kufre, asi idú na dovolenku.“
Ja: „Myslíš tých nad nami, čo majú dvoch synov?“
Muž: „Dvoch synov?… Majú starší zelený Opel.“
Ja: „Zelený Opel? Hm… a majú tiež kokeršpaniela, že? Volá sa Rony, alebo Riky.“
Muž: „To neviem, ale sused väčšinou parkuje na parkovisku pred obchodom. Asi chodí z práce neskoro, keď je už naše parkovisko obsadené.“
Ja: „A jeden z ich synov je asi taký starý ako naša mladšia dcéra, že?“
Muž: „No nejaké deti tuším majú… a jeho žena má služobného červeného Forda, občas na ňom jazdí aj domov.“
Nuž, vieme o našich susedoch takmer všetko. Len po takýchto rozhovoroch netuším, či hovoríme o tých istých. Predsa len, v paneláku sa ľudí s Oplom, Fordom, dvomi deťmi a jedným psom premelie viac ako dosť.
V poslednom čase mám pocit, že nielen manželské dialógy sú takéto. Skladáme si puzzle z informácií, ktoré vidíme, čítame alebo začujeme, no ku kompletnému obrazu ten najdôležitejší kus vždy chýba. Akoby nám unikala podstata. Každý je pritom presvedčený, že práve jeho kúsky skladačky sú tie dôležité, kým ten druhý prikladá len časti nepodstatné, ktoré nestoja ani za reč, prípadne ich prikladá úplne nafigu. Kompletný obraz však stále nemáme. A kým sa na veci nezačneme dívať aj očami druhých, nikdy ho mať ani nebudeme. Otázne je, či niekomu v dnešnom svete ešte záleží na tom, aby bol obraz kompletný, pravdivý a verný. Či nám nejde len o to, aby sme dokázali, že najdôležitejšie kúsky skladačky držíme v rukách my…
Mohlo by vás zaujímať
Prestaňme sa pýtať, prečo deti nedávajú pozor. Začnime sa pýtať, prečo by mali
Sedí nad zošitom. O päť minút si ide po vodu. O ďalších desať minút hľadá ceruzku. Potom zrazu potrebuje ísť na toaletu. Ako rodič si možno poviete: „Moje dieťa sa nedokáže sústrediť.“ Čo ak si však nekladieme správnu otázku? Čo ak problém nie je iba v jeho schopnosti sústrediť sa, ale aj v tom, na
Diana Javorčíková · 18. augusta 2026
Príbeh nie jednej ženy. Prečo od neho neodišla skôr?
Tento príbeh je príbehom viacerých žien, ktoré spájajú rovnaké menovatele: strach, strata dôstojnosti, strata vlastnej identity, pochybnosti o sebe samej, psychické utrpenie, psychické vyčerpanie. A to len z jediného dôvodu – prežili si násilie zo strany partnera, manžela a našli tú silu, aby vyhľadali odbornú pomoc a svoj príbeh rozpovedali nahlas. Tento príbeh teda nie je fikciou, je založený na
Nezlomné · 4. augusta 2026
Nevážne vo vážnom svete: VÉ ŠTVORKA v Trávnici
Moja mama a jej o dva roky mladšia sestra sú čiperné sedemdesiatničky. Majú dve rovnako čiperné kamarátky, tiež sestry a sedemdesiatničky. Sú to bývalé spolužiačky zo základnej školy a kamarátia sa už vyše šesťdesiat rokov. Hovoria si „vé štvorka“ a zasadajú každý týždeň v Trávnici, po starom Fíš, lebo sa tam spoločne starajú o záhradu jednej z nich.
Lucia Ábelová · 24. júla 2026



