Nekričme na starkých – ani pre koronavírus

Môjho otca nebolo jednoduché presvedčiť, že keď už musí ísť do banky, potrebuje rúško. Napokon si ho dal, ale svoj nesúhlas vyjadril spôsobom, ktorý prekvapil všetkých, čo v tej banke sedeli. S rúškom na tvári začal napodobňovať štekot psa.

Môj otec má 82 rokov a miluje iróniu. Nemusíte jeho zmyslu pre humor rozumieť, ale asi pochopíte, že predviedol svojský druh protestu. Pýtala som sa ho neskôr prečo a on odpovedal bez rozmýšľania: keď mi dali náhubok, tak som štekal.

Uvedomila som si, ako veľmi na našich rodičov a starých rodičov tlačíme, aby sa v čase krízy správali tak, ako to od nich očakávame. Dookola im opakujeme, že sú najrizikovejšou skupinou a máme pocit, že nám to dáva právo rozkazovať im.

Kričíme na nich, aby boli zodpovední, hoci oni málokedy chodia lyžovať do Talianska, nakupovať do Rakúska, alebo navštevujú kongresy v Spojených štátoch. Najčastejšie si idú nakúpiť do potravín, kam chodia roky a vyberú si lieky v neďalekej lekárni.

Krútime hlavou, že sa nechránia, hoci mnohí z nich ani nie sú ani na internete. Nesledujú každú hodinu múdry status na sociálnych sieťach s odporúčaniami ako treba žiť. Hneváme sa na nich a nepočúvame, čo si o tom myslia a hlavne ako sa cítia.

[Vyzbrojte sa proti vírusom – MojaLekáreň.sk]

Sú to generácie, ktoré v detstve zažili druhú svetovú vojnu, vyrastali v povojnovom nedostatku, prežili obmedzovanie za komunizmu a dramatické zmeny po jeho páde. Sú vo veku, keď majú pocit, že už prežili všetko a nič ich neprekvapí.

Majú často viac odvahy ako my a zrazu sa cítia bezmocní, lebo si majú nasadiť rúško a ani nevedia, ktorá časť má pokrývať nos a ktorá bradu. Aj keď ich chceme z celého srdca chrániť, neoberajme ich o dôstojnosť. Vysvetľujme, opakujme, argumentujme, ale hlavne počúvajme.