Ženy v meste
Nemocničný papagáj

Nemocničný papagáj

Je ľahké povedať, že niekomu preskočilo, ťažšie je to spravodlivo identifikovať a ešte ťažšie si pripustiť. Je ľahké o inom vyhlásiť, že je nenormálny a o svojej normálnosti nepochybovať.

Redakcia Žien v meste · 22. mája 2016 · 2 min čítania

 

V nemocničnej čakárni je nás zo desať pacientov. Nad kreslami a stoličkami dominuje veľká televízna obrazovka s bežiacou telenovelou. Dve elektronické čítačky, tri knihy, dva mobily, jeden driemajúci pán, jedna pospevujúca pani so slúchadlami na ušiach. O telenovelu nemá nikto záujem. Zhodneme sa, že televízor nás ruší a vypneme ho. O dve minúty vbehne do čakárne zdravotná sestra a veselo navrhne, že nám zapne televízor. Hromadne jej bleskovo odpovieme, že len to nie.

Do čakárne vojde osôbka v modrom pyžame. S otázkou, či sme nevideli papagája. Ľudia v čakárni jej bez údivu, s tou najväčšou prirodzenosťou odpovedajú, že nevideli, že žiaden papagáj tu nelietal. Pani v modrom pyžame stojí v strede miestnosti a bezradne po nás pozerá, pokým ju nevyvedie zdravotná sestra von: “Vravela som vám, že sama výťahom nemáte chodiť.”

Na nemocničnom WC na dverách prečítam čmáraninu “nech žije FN”. Pri umývadle si mladá žena stiahla šatku z hlavy, starostlivo ju vystiera, prekladá do trojuholníka a znovu dáva na hlavu. Vychádzame naraz, usmeje sa a podrží mi dvere.

Keď prechádzam veľkou nemocničnou halou s črepníkmi s umelými rozkvitnutými čerešňami, pomyslím si, že v podstate ten stratený papagáj by tu aj mohol poletovať.

Sedíme s dcérou na zastávke autobusu, pri nás stojí pani s bugynou a v nej má plyšového medvedíka a ovečku, napráva im prikrývku so slovami “vystríhala som vás, že je vonku zima, ešte mi nachladnete”. Po nastúpení do autobusu mi dcéra povie, že tá pani musí byť osamelá, keď kočíkuje po vonku plyšiakov.

Vo francúzštine o človeku so správaním mimo “normy” povieme, že “má na plafóne pavúka” (metafora zo slovníka parížskych prostitútok z 19. storočia).

Je ľahké povedať, že niekomu preskočilo, ťažšie je to spravodlivo identifikovať a ešte ťažšie si pripustiť.

Je ľahké o inom vyhlásiť, že je nenormálny a o svojej normálnosti nepochybovať.

Je obdivuhodné byť Dostojevského Idiotom.

“Nezabúdajme, že príčiny ľudského konania sú zvyčajne nezmerateľne zložitejšie a rôznorodejšie ako naše následné vysvetlenia.”

 

Prečítajte si aj Nie je to u nás na figu

 

 

Ženy v meste

Zdieľať

Mohlo by vás zaujímať

Prestaňme sa pýtať, prečo deti nedávajú pozor. Začnime sa pýtať, prečo by mali

Sedí nad zošitom. O päť minút si ide po vodu. O ďalších desať minút hľadá ceruzku. Potom zrazu potrebuje ísť na toaletu. Ako rodič si možno poviete: „Moje dieťa sa nedokáže sústrediť.“ Čo ak si však nekladieme správnu otázku? Čo ak problém nie je iba v jeho schopnosti sústrediť sa, ale aj v tom, na

Diana Javorčíková · 18. augusta 2026

Príbeh nie jednej ženy. Prečo od neho neodišla skôr?

Tento príbeh je príbehom viacerých žien, ktoré spájajú rovnaké menovatele: strach, strata dôstojnosti, strata vlastnej identity, pochybnosti o sebe samej, psychické utrpenie, psychické vyčerpanie. A to len z jediného dôvodu – prežili si násilie zo strany partnera, manžela a našli tú silu, aby vyhľadali odbornú pomoc a svoj príbeh rozpovedali nahlas. Tento príbeh teda nie je fikciou, je založený na

Nezlomné · 4. augusta 2026

Nevážne vo vážnom svete: VÉ ŠTVORKA v Trávnici

Moja mama a jej o dva roky mladšia sestra sú čiperné sedemdesiatničky. Majú dve rovnako čiperné kamarátky, tiež sestry a sedemdesiatničky. Sú to bývalé spolužiačky zo základnej školy a kamarátia sa už vyše šesťdesiat rokov. Hovoria si „vé štvorka“ a zasadajú každý týždeň v Trávnici, po starom Fíš, lebo sa tam spoločne starajú o záhradu jednej z nich.

Lucia Ábelová · 24. júla 2026