Nemôžem schudnúť, lebo….

 

Na koniec tejto vety si vždy vieme doplniť nejakú výhovorku. Lebo popri deťoch nemám čas cvičiť….lebo mám toho veľa v práci… lebo nemám čas jesť a najem sa až večer…. lebo sa cítim sama…. Dokonca sami seba presvedčíme, že vlastne vôbec nevieme, prečo priberáme. Že máme asi ťažké kosti. Že priberáme, a pritom vôbec nejeme veľa. Všetko toto sú aj moje výhovorky. Použila som každú z nich. Sama pred sebou, aj pred svojim okolím.

Pravdou je, že nie som od prírody tenký, kostnatý typ ženy. Vždy som závidela francúzskym ženám ich postavy. To, ako celý deň jedia po troške a vôbec nepriberú. Po mesiaci v Paríži som aj ja mala o 4 kilá menej. Inak povedané, mala som svojich vysnívaných 55 kíl. Namiesto parížskeho krému som si totiž dopriala parížsky lifestyle. Po návrate som sa cítila asi najlepšie v živote.

Začiatkom tohto roka som uvidela na fotke kamarátku, ktorá zhodila viac ako 40 kíl. Váhala som, či jej napísať, je to totiž dosť osobná téma a nie každá žena o nej dokáže hovoriť. Nakoniec som jej úprimne zagratulovala. Môj mail ju potešil, napriek tomu, že v tej dobe dostávala more komplimentov. Veď 40 kíl si už všimne každý. Mimochodom, vyzerá úžasne.

Keď som sa jej pýtala, čo ju inšpirovalo k chudnutiu povedala, že sama nevie. Nejaký spínač v hlave. Niečo, čo sa zapne a naštartuje vás. Zrazu sa na seba pozeráte akoby zvonka a neviete pochopiť, prečo máte toľko kíl a kde pod tými všetkými kilami ste vlastne vy.

Ďalšia kamarátka, ktorá výraznejšie pribrala, napísala na facebooku. “Zabudla som na seba. Stratila som sama seba niekde medzi povinnosťami. Potrebujem sa znova nájsť.” Vtedy som si povedala, že to chcem aj ja. Chcem komplimenty a chcem ten pocit, že som to zasa ja. Chcem sa zasa cítiť ako to 19-ročné dievča v Paríži. Napriek tomu, že mám o 20 viac. (Našťastie nie kíl, ale rokov).

Od februára som teda začala. Ja a ešte ďalšie tri kamarátky sme si založili na facebooku skupinu, začali sme sa zdravo stravovať, zrušili sme na čas sacharidy a naštartovali pevnú vôľu. Vytiahli sme tenisky a tepláky a ide to. Po pár mesiacoch sú výsledky viditeľné. Občas trocha zhrešíme, ale podporujeme sa. A to je možno ten rozdiel. Veď chudli sme už toľkokrát a vždy neúspešne. Teraz je to iné. Máme parťáka v ťažkých časoch, záchranný čln, podporu, ktorá nám zapne spínač v hlave.

Doma mám vystavenú svoju fotku z Paríža. Sedím pred Notre Dame a som tam krásna. Ešte pár kíl a budem opäť tým parížskym dievčaťom. Nájdem ju, verím, že áno.