Nemôžu to robiť akože?

„Ty si fajčila?“ pýtam sa pubertálnej dcéry, sotva vkročí do dverí.

„Ja? Čo si…?“ vyvalí na mňa oči a začne sa nerušene vyzliekať z bundy. Cigaretový puch sa ďalej šíri okolo nej.

„Bola si v krčme?“ pokračujem s materinským výsluchom, na ktorý mám plné právo, keďže dieťa má ešte do osemnástky ďaleko.

„Čoby! Veď v divadle!“ pozrie na mňa s počudovaním, že si nepamätám, kam som ju pred necelými dvoma hodinami odprevadila…

Vyšetrovanie sa skončilo. Viem, že hovorí pravdu. V poslednom čase som bola na troch divadelných predstaveniach, v troch rôznych bratislavských divadlách. Každá z hier bola absolútne iná, hrali v nich najväčšie herecké hviezdy aj začínajúci herci. No všetky mali spoločné jedno – na javisku sa fajčilo.

V komornom hľadisku je dym vždy cítiť aj vidieť. Vyvetrať sa nedá. Možno som naňho precitlivená, veď preč sú už časy, keď som vydržala hodiny sedieť v krčme a nevadilo mi, že priatelia okolo mňa „ťahali“ jednu od druhej. Všetci sme na to boli zvyknutí.

Fajčilo sa v bytoch (kdeže na balkóne!), fajčilo sa v práci, fajčilo sa v kaviarňach aj reštauráciách, fajčilo sa v autách, fajčilo sa na zastávkach autobusu. Skrátka, všade. Dnes zákon vytláča fajčiarov a najmä cigaretový dym takmer odvšadiaľ, len v divadle neraz hrá jednu z hlavných postáv.

Zažila som, ako z jedného predstavenia krátko po jeho začiatku diváčka odišla. Najskôr sa snažila kašeľ potláčať, no potom to už nevydržala a rozkašľala sa z plných pľúc. Nakoniec sa zdvihla zo sedadla v prvom rade (mimochodom, lístok stál 12 eur) a odišla. Dodnes premýšľam, či to bol astmatický záchvat alebo protest.

Keď sa v divadle len akože milujú, len akože sa fackajú, len akože zomierajú, nemôžu len akože fajčiť?

(Autorka je redaktorkou mesačníka Dieťa)

 

Prečítajte si aj Neviem, či som za alebo proti

 

Podporte našu kampaň tu:

 

Ženy v meste