Nepatríme do starého železa

 

Je zaujímavé, koľko výrazov sme si našli na to, aby sme dali svetu najavo, že s nami už nemá počítať. “Ale veď ja už patrím do starého železa.” hovorí pani, ktorá sotva prekročila šesťdesiatku a vyzerá tak na päťdesiat. Práve sa chystá do dôchodku a má pocit, že ju už nič dobré nečaká.

“Dobre už bolo!”povedal mi kedysi muž, ktorý mal sotva päťdesiat. Nechápem, čo presne znamená “dobre už bolo”? Že už ťa do osemdesiatky nič dobré nečaká, že už prídu iba choroby, strata práce a mnohé iné veci, ktoré nám môže priniesť život? Môže, no nemusí. Veď predsa mnoho ľudí po päťdesiatke naplno rozvinie svoju kariéru, dosiahne jej vrchol, čerpá so skúseností a odovzdáva ich ďalej! Mnohí sa tešia z úspechu svojich detí a starajú sa o vnúčatá, cestujú, venujú sa koníčkom, na ktoré majú oveľa viac času ako v štyridsiatke.

“Nejako to už len doklepeme,” počujem rozhovor dvoch starších priateľov v trolejbuse. Navzájom sa poľutujú a uistia v tom, aká je doba zlá, ako nič nefunguje, aké sú drahé lieky, ako ich štvú všetci okolo. Za desať minút vychrlia toľko negativity, že zaplnia dopravný prostriedok. O pár dní na to stretávam na Železnej studničke dve panie približne v rovnakom veku ako boli rozklepaní dôchodcovia. Panie si veselo vykračujú s palicami na nordic walking a dohadujú sa, kam vyrazia na zimnú dovolenku. Mám čo robiť, aby som ich predbehla a ešte sa za mnou dlho ozýva ich veselý smiech. Lieky asi zahodili do koša pri prvej zákrute.   

„Na staré kolená si toto už nemôžem obliecť!” hovorí kamarátka na šaty so sukňou po kolená. Vypleštím na ňu oči. “Tvoje kolená sú oveľa mladšie ako tvoja hlava!” podotknem. Krátke šaty pod zadok, samozrejme, k určitému veku nepasujú, ale aby sa štyridsaťročná žena s postavou modelky bála ukázať koleno mi príde trochu prehnané. Hovoriť o našich kolenách a telách, že sú staré, hoci sú len v polčase, mi nepríde fér. Staroba sa totiž začína niekde vyššie a síce v momente, keď si objavíme prvé vrásky a namiesto úsmevu začneme lamentovať.

“Neboj sa, tvoje kolená, budú ešte dlho nosiť po svete tvoj výstavný zadok, podotkne druhá kamarátka”.  Kríza je zažehnaná.

Tesne nad hrobom, s krížikom po funuse, na sklonku života, mladosť za nami… to všetko si opakujeme, hoci máme pred sebou možno ešte polovicu života. A dovolím si tvrdiť, že tú príjemnejšiu. Menej sa strachujeme o deti, menej sa stresujeme v práci, viac môžeme robiť, čo nás baví, nehodnotíme sa a neporovnávame, viac sa uvoľníme, máme skúsenosť a život berieme s nadhľadom. Nevieme, koľko rokov nám presne zostáva, ale to nevieme, ani keď máme 20. Tak prestaňme náš život nejako doklepávať a začnime ho žiť.

 

Prečítajte si aj Jana Kirschner už nie je žienka domáca

 

 

Ženy v meste