Netlač na pílu

Ak by som mala napísať každý príbeh, v ktorom nejaká moja kamarátka počula od partnera toto slovné spojenie, bola by z toho kniha. Aj by sa tak mohla volať: Netlač na pílu!

Podľa všetkého nie sme, my ženy, bohviaké pilčíčky. Príliš tlačíme. Zrejme navštvujeme od narodenia nejaké imaginárne kurzy tlačenia na pílu. Dostávame tlačenie na pílu do vienka od našich matiek.

Už ako malé dievčatká sme boli svedkami toho, že keď mama chcela od nášho otca, aby namiesto ležania v kaluži oleja pod autom zobral rodinu na výlet, dostala odpoveď, že tlačí na pílu. Akákoľvek požiadavka, ktorá sa mužovi zdá nad rámec toho, čo je ochotný do vzťahu vložiť, je kvalifikovaná ako nátlak. A je úplne jedno, či chcete, aby si vás po 9 rokoch vzťahu zobral za ženu, alebo aby vyniesol kôš nie raz, ale dvakrát týždenne.

Veľmi často sa stáva, že aj keď žiadame od partnerov úplne normálne a prirodzené veci, máme pocit, že musíme naše požiadavky formulovať opatrne, aby nás neodmietli. “Keď chcem ísť večer von a on má strážiť deti, musím mu to dávkovať postupne. Aby som ho na to pripravila, chápeš?” Povedala mi raz moja kamarátka.

Vypleštila som oči a nechápala som. Musí pripraviť otca svojich detí na to, aby strážil ich spoločných potomkov a ona mohla ísť raz za uhorský rok do spoločnosti? Hoci požadujeme od partnerov normálnu vec, máme často pocit, že žiadame o láskavosť. Že sa musíme SNAŽIŤ, zvoliť SPRÁVNU chvíľu, SPRÁVNY tón, SPRÁVNE slová. Že ho musíme spracovať, či zmanipulovať.

Hlboko v kútiku duše máme stále pochybnosť, či máme vôbec PRÁVO niečo také žiadať. Lebo ak v našich požiadakach “prestrelíme”, vypočujeme si, že tlačíme na pílu.

Najčastejšie sme touto frázou častované vo vzťahu. Tisíckrát som sa stretla s tým, že muži majú problém s pripútaním. Najskôr sa desia spoločných dovoleniek, potom spoločného bývania, neskôr zásnub a nakoniec svadby. A to ani nehovorím o dieťati. Mnohé moje vzťahy a vzťahy mojich kamarátok skončili práve tým, že po dlhých dlhých rokoch randenia nebolo možné posunúť sa vo vzťahu ďalej.

Muži, s ktorými sme chodili, nás v skutočnosti nechceli. Trávili s nami čas, kým nepríde niekto lepší. Lebo inak si to vysvetliť neviem. Mám kamarátku, ktorá prišla o možnosť mať dieťa, pretože bola roky zaseknutá vo vzťahu. Po šiestich rokoch chodenia chcela rodinu, deti, no on to chcel iba odkladať. Keď sa konečne rozhodla zo vzťahu odísť, na prirodzené počatie už bolo neskoro.

Prečo sa muži tak boja pripútania, prečo sa boja záväzkov, prečo pri každej požiadavke, aj takej celkom nevinnej ako stráženie vlastných detí, cítia tlak? Nechcú prísť o slobodu. Rokmi, čo, desaťročiami budovanú. Ich dedovia a otcovia ich naučili brániť sa tlaku. Dlhoročný patriarchát zabezpečil mužom pomerne veľké pohodlie, ktorého je ťažké sa vzdať.

Spomeňme si na všetky tie sexistické vtipy, v ktorých sú ženy vyobrazované ako stíhačky, xantipy, bosorky, ktoré mužov naháňajú, nútia ich pomáhať, nechcú ich pustiť do krčmy za kamarátmi. Pohostinstvá sa totiž stali chrámami slobody, kam sa dá ukryť, lebo máloktorá stíhačka sa odváži až tam.

Pomaly sa to však mení. Je stále viac osvietených mužov, ktorí sa nezľaknú jednoduchej otázky. Generácia dnešných tridsiatnikov vyzerá byť oveľa vyspelejšia. Minimálne v tom, že vedia lepšie budovať vzťahy a nemajú taký strach sa viazať. Dostali v detstve o trošku pozitívnejšie príklady. A verím, že generácia našich detí bude na tom zase o čosi lepšie.

Dnešné mamy a otcovia sa  učia za pochodu, patriarchát povoľuje a v mladých rodinách stále menej a menej počuť, že žena tlačí na pílu.