Neviditeľné chyžné

Korona zapríčinila, že sme spolu s rodinami a deťmi trávili veľa času v spoločnom priestore. V byte, v dome, na chalupe… V bežných dňoch mimo karanténneho stavu sa so školopovinnými deťmi stretávame zväčša až podvečer, riešime úlohy, večeru, hygienu a následný spánok. Šup šup. No teraz sme spolu trávili celé dni a mnohé veci sme odpozorovali. Kedy tie naše deti tak zleniveli?

[[etarget]]

Sedíme o pár mesiacov neskôr s kamarátkami na večeri a preberáme životy. Samozrejme, dlho sme sa nevideli a tak hovoríme aj o tom, ako sme prežívali karanténu. “Robila som rodine slúžku.” povie jedna.

Ženy v domácnosti 

Druhá pritakáva a hovorí, že napriek tomu, že obaja s manželom boli doma na home office, väčšina domácich prác bola na nej. Neustále sa pohybovala medzi svojím počítačom, kde odpovedala na e-maily, medzi kuchyňou, kde varila, vykladala nákupy a dávala do chladničky. Medzitým prala, žehlila rúška, vysávala a umývala podlahy, drhla kľučky a dezinfikovala priestory. Pakáreň na entú. 

Obe sa zhodnú na tom, že to bolo peklo, lebo vždy, keď sa snažili zapojiť do práce deti alebo manžela, tí museli práve skypovať, zoomovať, telefonovať, facetimovať… Veľmi ťažko sa udržiaval režim a povinnosti členov rodiny, no matky dostali zabrať trojnásobne. 

Ja mám doma teenagera, teda už skoro dospeláka a počas toho, ako sme boli spolu doma, som si začala všímať, že toho naozaj robí málo. Musela som ho do domácich prác, či nákupu doslova nútiť. Zistila som, že si po sebe ani nezasúva stoličku. Snažila som sa s ním komunikovať, ísť príkladom, nahlas a zreteľne žiadať, no vôbec to nepomáhalo. Kedysi celkom šikovné dieťa, ktoré si po sebe dokázalo upratať, nerobí takmer nič a čaká na servis. Kedy sa to stalo? Viacero matiek teenagerov mi to potvrdzuje. Nedokážu si vymôcť poriadok v domácnosti príkazmi, zákazmi, po dobrom ani po zlom. Nerozumieme tomu. Robili to tie deti tak vždy, ale cez koronu sme si to začali viac všímať? 

“Tak to nerob, neupratuj po ňom, neukladaj nič, nadávaj veci do práčky ani umývačky. Nechaj bordel!,” hovorí mi kamarátka, ktorá nemá deti. Vyskúšam to jeden deň a natočím pre ňu video z nášho bytu. Takto to vyzerá, keď nič po ňom neodložím. V byte to páchne, no teenagerovi to nevadí. Je mu ukradnutý nedojedený chlieb pri počítači, mastný tanier na stole, či nezasunutá stolička, špinavé ponožky na zemi. Kamoška je z videa zhrozená, najviac z toho, že teenager si apokalypsu ani nevšimol. 

Deti, poriadok a koronavírus 

Nevieme ako z toho von, bavíme sa medzi matkami. Neplatí nič, ani vytlačené pravidlá na nástenke v predsieni. Stretávam na ulici kamarátku, ktorá sa usmieva. Je šťastná, lebo je už týždeň sama doma. Vyupratovala si prvý deň a teší sa, že je tam čisto a pekne. Žiadne špinavé prádlo po zemi, ani špinavé riady po celom byte. Tvár jej žiari, ako keby bola na kozmetike. Takže aj ona to tak má, tiež robí sluhu, aby prežila vo vlastnom byte! 

Spomínam na svoju pubertu, no u nás doma sa veci nikdy po zemi neváľali, ani poháre a taniere neboli všade. Nikdy neležal salámový chlebík uprostred postele. Nikdy! Niečo všetky robíme zle! Neviem, ako z toho von, ale veľmi sa teším, že môj skoro dospelý potomok v septembri vypadne z domu minimálne na rok. Bude žiť sám a ja pevne verím, že keď som to nedokázala ja, ani korona, samota ho naučí. Je to moja posledná nádej, že pominie jeho obdobie ignorácie a egocentrizmu a začne si konečne všímať aj svoje okolie.

Stále však vo mne hlodá podozrenie, či to tí synovia neodkukali od svojich otcov a oni od svojich otcov. Či ten fenomém neviditeľnej chyžnej, ktorá za nimi chodí a upratuje ich malý vesmír nie je rokmi získaný stereotyp, ktorí si medzi sebou odovzdávajú generácie mužov ako manžetové gombíky.