Neviem, či som za alebo proti

 

Stretávame sa s nimi po celý život – najskôr ako deti, potom ako rodičia. Mohla by to byť pre nich výhoda – veď osud človeka, s ktorým kráčate životom nejaký ten rok, vám predsa nemôže byť ľahostajný. Lenže niekedy to až taká výhoda nie je. Za tie dlhé roky keď sme s učiteľmi v blízkom spojení, sa nám totiž do mysle nevryjú len tí najlepší, ale aj tí neschopní, večne nervózni či leniví. A hlavne tí, ktorí nám ani po ľudskej stránke nemajú čo dať.

Sú učitelia, kvôli ktorým by som doma po večeroch pokojne vyrábala obrovské transparenty, vzala si voľno z práce a šla do ulíc spolu s nimi.  Veľmi rada by som štrajk podporila napríklad kvôli bývalej triednej mojej mladšej dcéry. Miluje učenie aj deti. Vždy si dokázala pripraviť zaujímavé pomôcky, hrávala s deťmi skvelé hry. Brávala ich na výstavy do mesta, alebo len tak na potulky. Problém jej nerobil ani celodenný výlet vlakom cez pol republiky a to mala v triede aj žiakov, ktorých iné učiteľky nechceli brať ani len na výchovný koncert… 

Nepotrebovala mať triedny fond, vravela, že keď bude treba na niečo peniaze, napíše oznam do žiackej knižky a peniaze sa vyzbierajú. Čuduj sa svet, nikdy s tým nebol problém. Nedávala deťom na domácu úlohu všakovaké projekty, lebo vraj veľmi dobre vie, že aj tak ich väčšinou robia rodičia. A mala pravdu. Takže projekty si deti robili zásadne v škole – samostatne či v skupinách, vždy sa našla hodina, ktorú na to vedela vyčleniť bez toho, aby boli s učivom pozadu. A deti ešte aj naučila. Perfektne ich pripravila na druhý stupeň, v testovaní patrili k najlepším.

Na druhej strane veľmi nerada by som štrajk podporila kvôli učiteľke, ktorá vyučuje deti len tak, že im vždy káže, nech si samy spoznámkujú novú tému. A to je z jej strany všetko. Alebo nedávno prišla za mnou staršia dcéra, vraj „mami, mohla by si ma doučiť slovenčinu? Lebo náš učiteľ nám už od novembra len kecá o tom, ako budú štrajkovať, ako Fico na nich dlabe, ako nemajú tablety, dá nám urobiť si poznámky a nič nám poriadne nevysvetľuje. Ale ja sa predsa musím chystať na prijímačky!“

Vrcholom sú učitelia, ktorých niekto vytočí a začnú vrieskať ako zmyslov zbavení na celú triedu. Slovníkom, za ktorý by sa nemusel hanbiť ani kočiš. Viem, že každému z času na čas rupnú nervy a povedzme si rovno, že aj nás naše deti doma neraz privedú do zúrivosti. Ale keď sa učiteľ potom upokojí, lebo veď každý amok trvá len chvíľu, nie je namieste, aby sa deckám ospravedlnil? Toto sa však nikdy nestalo…

Nie som z tých, ktorí by učiteľom nedopriali vyšší plat. Nie som z tých, ktorí sú proti tomu, aby sa do školstva investovalo oveľa viac peňazí. No zároveň sa pýtam, čo sa zmení na vzdelávaní detí? Naučia učitelia potom deti viac? Pripravia ich do života lepšie ako teraz? Opustia školy neschopní učitelia, ktorí učiť jednoducho nevedia a ani ich to nebaví, len si so svojím pedagogickým vzdelaním lepšiu prácu nenašli? Poďme diskutovať aj o tomto.

 

 

Prečítajte si aj Ťažká fyzická práca

 

 

Ženy v meste