
Neznámy tanečník s príbehom, na ktorý zabudol
Životné skúsenosti občas fungujú presne opačne. Nedajú nám slobodnejšiu myseľ, ale zatvrdia nás. Boj, ktorý sme vybojovali pre seba, už nevládzeme bojovať za druhých.
Redakcia Žien v meste · 16. marca 2017 · 2 min čítania
Bol starší, menší a cudzí a požiadal ma o tanec. Chvíľu som váhala, ale celý ten večer bol akýsi retro a tak som súhlasila. Z neznámeho tanečníka sa po niekoľkých pesničkách na parkete stal hrdina z čias minulých. Zistila som, že v českom kúpeľnom meste tancujem s bývalým česko-slovenským reprezentantom v cyklistike, päťnásobným majstrom Slovenska, ktorý ušiel z Československa s manželkou, deťmi a bicyklom v balóne.
S nadšením som počúvala ako sa dostali do Rakúska a keďže im tajní nedali pokoj ani tam, dostali víza do Spojených štátov. Československý emigrant sa v cudzej krajine uchytil, odmietol poberať dávky a pracoval, staval domy a darilo sa mu. Obdivovala som neznámeho muža za odvahu postaviť sa neprávu, presadiť sa v cudzom svete a žiť slobodný život po svojom.
Keď sme si po tanci sadli k poháriku vína, hovoriť sme začali o americkej politike. Československý emigrant, ktorý už má americké občianstvo, bez váhania povedal, že volil Donalda Trumpa, pretože to bude najlepší prezident. A keby mal ešte slovenské občianstvo, tak by volil Kotlebu, ktorý vyrieši všetky problémy. Chvíľu sme o tom debatovali, ale ani trošku sa názorovo nepriblížili.
Životné skúsenosti občas fungujú presne opačne. Nedajú nám slobodnejšiu myseľ, ale zatvrdia nás. Hoci sa odvážne postavíme totalite, kúsok z nej si v sebe nesieme ďalej. Boj, ktorý sme vybojovali pre seba, už nevládzeme bojovať za druhých. To, čo nám ako emigrantom bolo dopriate, neželáme druhým ľuďom na úteku.
Vlastná skúsenosť je zrazu neprenosná. Nepripomíname na vlastnom osude, že sa nesmie pohŕdať ľudskými osudmi. Že na to nemajú právo ani režimy, ani prezident svetovej veľmoci ani predseda prapodivnej politickej strany v malej krajine. Že nikto nemá právo druhých urážať, zatvárať, prenasledovať alebo im odopierať právo na šťastný život. Ani skúsenosť so životom v slobodnej spoločnosti z nás nerobí slobodne mysliacich ľudí. Musíme sa celý život učiť, že sloboda je právo, ale aj zodpovednosť, ktoré majú okrem nás aj ostatní.
Hoci utekáme, neutečieme. Ani balóny občas nestačia na to, aby sme v mysli prekonali vzdialenosť medzi svetom slobody a neslobody.
Prečítajte si aj Čo ako žena želám ženám
Mohlo by vás zaujímať
Prestaňme sa pýtať, prečo deti nedávajú pozor. Začnime sa pýtať, prečo by mali
Sedí nad zošitom. O päť minút si ide po vodu. O ďalších desať minút hľadá ceruzku. Potom zrazu potrebuje ísť na toaletu. Ako rodič si možno poviete: „Moje dieťa sa nedokáže sústrediť.“ Čo ak si však nekladieme správnu otázku? Čo ak problém nie je iba v jeho schopnosti sústrediť sa, ale aj v tom, na
Diana Javorčíková · 18. augusta 2026
Príbeh nie jednej ženy. Prečo od neho neodišla skôr?
Tento príbeh je príbehom viacerých žien, ktoré spájajú rovnaké menovatele: strach, strata dôstojnosti, strata vlastnej identity, pochybnosti o sebe samej, psychické utrpenie, psychické vyčerpanie. A to len z jediného dôvodu – prežili si násilie zo strany partnera, manžela a našli tú silu, aby vyhľadali odbornú pomoc a svoj príbeh rozpovedali nahlas. Tento príbeh teda nie je fikciou, je založený na
Nezlomné · 4. augusta 2026
Nevážne vo vážnom svete: VÉ ŠTVORKA v Trávnici
Moja mama a jej o dva roky mladšia sestra sú čiperné sedemdesiatničky. Majú dve rovnako čiperné kamarátky, tiež sestry a sedemdesiatničky. Sú to bývalé spolužiačky zo základnej školy a kamarátia sa už vyše šesťdesiat rokov. Hovoria si „vé štvorka“ a zasadajú každý týždeň v Trávnici, po starom Fíš, lebo sa tam spoločne starajú o záhradu jednej z nich.
Lucia Ábelová · 24. júla 2026



