Nielen štáty, ale aj my

 

Teraz sa kvôli nedávnej parížskej konferencii viac ako inokedy hovorí o globálnom otepľovaní. My sme ho v Izraeli toto leto, keď sme mali najteplejší júl, august, september aj október za posledných sto rokov, naplno zažili. Krajiny sa dohadujú, kto za to môže, kto ako znižuje emisie a čo by kto mohol vylepšiť.

Napriek všetkým dohodám štátnikov stále platí, že takmer my všetci nerobíme dosť pre prírodu, naše bezprostredné okolie, že plytváme so všetkým od vody až po potraviny a ešte k tomu nevedomky navádzame aj naše deti.

Nikdy som nebola v týchto otázkach radikál a ani si nemyslím, že by sme sa mali vrátiť do zemľanky a prať plienky v potoku, ale v posledných rokoch sa snažím rozmýšľať o tom ako využívam elektrinu a vodu, koľko ma to stojí a či je naozaj rozumné nakupovať toľko, že mi až z vozíka vypadáva a potom po polroku zo špajze vyhadzovať cestoviny kúpené v akcii, ktoré som neviem ani prečo kúpila, keďže tú značku nikto z rodiny nemá rád.

V mojej rodine som tvrdo zaviedla triedenie odpadu. Išlo to ľahko, lebo priamo v dome máme osobitné kontajnery na papier, plasty, sklo, textil a v dcérinej škole, kde má každá trieda svoj záhon a niekoľko ovocných stromov majú kompost, kam smeruje aspoň časť nezjedeného jedla.  

Jazdíme v elektrickom aute, na malé nákupy chodíme pešo alebo na bicykli. Nákupy nakladáme do textilných tašiek a kartónových škatúľ, desiatu balím do ekologického papiera a vrecúška. V obchodoch, kde mi tovar chcú zabaliť do igelitových tašiek, žiadam, aby mi ich nedávali. Keď idem na trh, nakladám ovocie priamo do tašky na kolieskach.

Snažím sa neplytvať vodou, elektrinou, s rozumom používať čistiace prostriedky, posúvam ďalej oblečenie, hračky, knihy, kuchynské potreby či bytové doplnky. Po tom, čo som si jeden mesiac zapisovala, koľko jedla a za koľko peňazí som vyhodila do koša a často to boli neotvorené balenia, si prestávam myslieť, že znakom dobrej gazdinej je plná chladnička. Tak radšej nakupujem menej a častejšie, veď obchod mám za rohom.

Viem, že niektorých vecí by som sa už nevzdala, lebo som pohodlná. Tie, ktoré mám možnosť zmeniť, ale mením. Ak to môžu robiť veľké štáty, môžem to urobiť ja.    

 

Prečítajte si aj Čakanie na zázrak

 

Ženy v meste