Nočný pád neznámej

 

Bolo pol tretej ráno. Dopozeral som druhú časť Smaragdového mesta, zdvihol zrak od monitora a zbadal uprený pohľad psa, ktorý už mal byť pred hodinou na nočnej prechádzke. Obliekol som si rolák, pri ktorom mám vždy pocit, že prechádzam čiernou dierou, ešte jeden sveter, bundu, nové rukavice, s prepálenými prstami od cigariet a vyrazil do noci.

V mínus 13tich sa ani psovi veľmi nechcelo behať a tak sa rozhodol vrátiť sa domov. V diaľke som zaregistroval postavu, vysokú, štíhlu, ktorá sa niesla rýchlym krokom uprostred cesty. Ja vo futrovaných crocsoch, v roláku až po oči na chodníku. Nie, zima na päty mi nebola.

Boli sme ako dve rôznobežky, nemohli sme sa stretnúť, ona to nechcela a ja v tomto outfite tiež nie.  Asi tri metre odo mňa dievčina nabrala rýchlosť a z chôdze ako na móle prešla do poklusu. Rovno pred mojimi očami stratila rovnováhu a ako v spomalenom filme, ktorý si doteraz prehrávam pred očami absolútne nekoordinovane spadla. Niečo ako modelky, ktorým nesadnú topánky a ich pád vidí celý svet.

Priskočil som k nej, že pomôžem. Najprv odmietala, no nedarilo sa jej vstať. „Je mi taká zima, že som bežala“, povedala. „Chápem“, odvetil som. „Ste v poriadku, slečna“? „Asi áno, ale nestratila som niečo“? Bola veľmi pekná. Rozhliadla sa, najprv pohľadom prešla po čiernom asfalte, potom sa nám stretli oči. Tie boli jediné, čo videla. Moju tvár skrýval obrovský čierny rolák a čiapka. „Som ok“, oznámila v rýchlosti a odcupitala do tmy.

Možno zo strachu išla stredom cesty, no osud to zariadil tak, že ju zachraňoval tajomný muž v maske pripomínajúci bezdomovca. Svojim spôsobom prešla poriadnou skúškou odvahy.

A čo som tým chcel povedať? Že už stačilo zimy, lebo v teple by sa tento príbeh nikdy nestal.  

 

Prečítajte si aj Keď je hlúposť online