November 89? Pokora, nie ego

Jedna vec ma tieto dni zaráža. Robievam rozhovory s osobnosťami Novembra každý rok, aj tento. Takmer všetko sú to ľudia, v ktorých sa snúbi intelekt, charizma a pokora. Zastavím sa pri tej pokore, pretože je dobrým zrkadlom aj pre mňa samú.    Ján Čarnogurský pred pár týždňami sedel v štúdiu u môjho muža. Rozprávali sa o revolúcii a Michal sa Jána Čarnogurského pýtal na väzenie. On len tak pokrčil plecom a hovorí, že to vlastne nič také strašné nebolo. František Mikloško zasa hovorí, že jeho bavilo robiť robotníka a Martin M. Šimečka vraví, že byť kotolníkom bola perfektná robota. Ladislav Snopko popisoval, že nikto sa vo Verejnosti proti násiliu nehrnul k moci a ani sa na tom nikdy nepohádali.    Pozerajúc dnes na politické špičky za posledných 15 rokov, človeku sa až nechce veriť. Máme politikov, ktorí milujú limuzíny a ochranku. Ktorí najviac zo všetkého oceňujú ten červený koberec, ktorý im rozprestrú. V stranách sú čudné súboje o moc a celé sa to akosi zredukovalo hlavne na ego.    Pozerám na svetové osobnosti, ktoré tu boli počas Novembra 89. Viacerí dodnes nosia tie svetre a až na výnimky ani jeden z nich nezatrpkol. Chceli slobodu, najmä tú intelektuálnu, nielen práčky a autá. Dnes prieskumy ukazujú, že ľudia si na Novembri 89 cenia najmä cestovanie a ekonomickú prosperitu. Povedať to môžeme len preto, že si už ani nevieme predstaviť, že by nám niekto rozprával, čo si myslieť a prečo.   

Prečítajte si

Boli sme zhrození, že mladí nepoznajú Havla, hovorí producent filmu Amnestie Maroš Hečko

  Často myslím na odvážnych ľudí, ktorí nespolupracovali s ŠTB, ktorí obstáli v ťažkých dilemách. Obstáli, aj keď vedeli, že ich rodiny budú potrestané a ich deti možno nebudú študovať. Spomeniem si vždy pritom na situáciu, keď sme odchádzali z RTVS.   Na viacerých našich „revolučných“ stretnutiach som kolegom hovorila, že vlastne o nič nejde. Najhorší scenár je, že s tým proste praštíme a nájdeme si v čase takmer nulovej nezamestnanosti novú robotu. Iste, určite to bude vystúpenie z vlastného komfortu, a aj bolo. Ale vlastne sa nič zlé nemôže stať. Napriek tomu nás nakoniec odišlo len pár a tí zvyšní, ktorým sa úplne rovnako nepáčilo, čo Jaroslav Rezník robil a robí v spravodajstve, zostali. A teraz si predstavte, že by im nehrozila len strata komfortu. Že by im hrozila basa alebo kádrový posudok. Koľkí by sme obstáli? Obstála by som vôbec ja sama?   Sú to otázky, ktoré je dnes dôležité si klásť, pretože si treba opakovať, že byť disidentom bolo tažké, náročné a odvážne. Môže sa to dnes zdať až zľahka romantické, ale predstavte si, že máte intelekt profesora Oxfordu a robíte kotolníka. Predstavte si, že vás pred domom čaká ŠTB a chodíte na výsluchy ako na klavír. Aj príbehy dnešnej demokracie ukazujú, že odvaha jednotlivca býva kľúčová.   Odvážný bol aj Jano Kuciak, ale aj iní whistlebloweri. Konkrétni prokurátori aj policajti, konkrétni ľudia poukázali na špinavosti. Pripomeňte si to nabudúce, keď budete zvažovať, či urobiť to, čo je správne. Zrátajte si rovnicu, že čo vám vlastne hrozí a spomeňte si na tých ľudí v nemódnych svetroch.