Novembrový príbeh mojej rodiny

 

Môj otec pracoval počas komunizmu ako novinár v košickej televízii. Keď s kolegami natočili dokument o vstupe sovietskych vojsk do Košíc a o tom, ako zabili muža, v televízii i v strane skončil. Ďalších 20 rokov nemohol robiť, čo vedel.

Moja mama bola v tom čase tehotná. A keď otec prišiel o robotu, šla sa miestnych komunistov opýtať, z čoho majú žiť. Ako politicky nepohodlného ho už nikto nechcel zamestnať. Potratila.

Ja som to dieťa, ktoré sa narodilo o pár rokov neskôr a myslím si, že som niekde do vienka dostala misiu, to zrátať všetkým, ktorí ničia ľudské životy z nejakých ideologických dôvodov.

A to som nič z toho, čím moja rodina prešla nevedela, až kým 17. novembra 1989 nezačal môj otec fajčiť jednu cigaretu za druhou. Sedel pred televíziou a s neveriackym pohľadom sledoval ako sa rúti režim, ktorý mal byť na večné časy a nikdy inak. Do televízie sa ešte vrátil, ale namiesto komunizmu tam bol mečiarizmus.

Ja som šla ako stredoškoláčka namiesto na strojček na námestie a s napätím sledovala veci, ktoré presahovali moje vtedajšie chápanie. Vyštudovala som novinárčinu a viac ako 20 rokov robím to, čo mu verím. Verím, že každý muž i žena má právo žiť svoj život naplno a nemá mu ho meniť štát ani politická strana. Nikto ho nemá prenasledovať pre jeho názory, rasu či pohlavie. Pre mňa je 17. november rešpekt a úcta k jednotlivcovi a dáva môjmu životu zmysel. 

 

 

Prečítajte si aj Za všetko nemôžu médiá

 

 

Ženy v meste