O čo ide s tými Pokémonmi?

 

Stretla som ich v blízkostí pekárne, potom pre zmenu vidím, ako smerujú k cintorínu. Neverím vlastným očiam – susedove dcéry vyšli von z domu! A prechádzajú sa po dedine. Tak toto som už dávno nevidela. Keď navštívim susedov dozviem sa, prečo. Chytajú Pokémonov.

Môj poľský známy zachytil na fotografii zvýšený počet ľudí pred Palácom kultúry a vedy vo Varšave a zverejnil to na sociálnej sieti s poznámkou: neverím vlastným očiam, tí všetci ľudia tam sedia preto, aby chytili Pokémonov! Niekto sa v komentároch opýta, o čo ide. Iný napíše, že bol presvedčený, že momentálne je taký obrovský záujem o Múzeum techniky, ktoré sídli vo varšavskom paláci.

Chcem sa teda aj ja dozvedieť, o čo s tým chytaním Pokémonov ide a preto sa obrátim na odborníčku, čiže susedovu dcéru. Zjavne ožije, keď jej položím otázku. Aha, tak to je mobilná aplikácia, vďaka ktorej, keď sa človek premiestňuje, získa Pokémonov do mobilu. Umiestnení sú (virtuálne) na rôznych miestach, čo znamená, že sa musíte pohybovať, aby ste zistili, na ktorých. Mladá susedka mi v mobile ukáže aj vajíčka Pokémonov, ktoré sa „vyliahnu“, ale až keď prejde 5 kilometrov (s mobilom vo vrecku, samozrejme). Žasnem.

Ja som v detstve zbierala obrázky zo žuvačiek alebo fotky obľúbených spevákov a hercov. Iní v tom čase hromadili poštové známky a pokémonov sme sledovali akurát ako japonský seriál v televízii. No a pohyb sme mali prirodzený: naháňačky, schovávačky, skákanie s gumou a podobne. Časy sa menia.

Ale uznávam, tí virtuálni Pokémoni sú do istej miery zázrak – vytiahli deti von! „Teta Gosia, môžem aj vám stiahnuť túto aplikáciu do telefónu,“ ponúkne sa mi susedova dcéra. Chvíľu váham, ale nakoniec odmietnem, zdá sa mi, že už viem o tom dostatočne veľa a nie je to so mnou také zlé, aby ma z domu museli vyťahovať Pokémoni. Ešte sa zasmejem, že aj ja mám doma tajných Pokémonov, s ktorými viem dostať von napríklad nášho kocúra. Ten špeciálny Pokémon sa skrýva v plechovke s mäsom pre mačky.

A keď tak začnem chvíľu o tom uvažovať, prídem na to, že je asi viac druhov Pokémonov. Napríklad také, ktoré dostanú niekoho von z domu, do krčmy, kde pri pive alebo štamperlíku presedí celý svoj život. Niekto iný zase pobeží za Pokémonom, ktorý ponúkne moc, iný peniaze či sex.

No radšej by som bola, keby existovali Pokémoni, vďaka ktorým napríklad chorí vstanú z postele, chromí zahodia barle, slepci uvidia. Aspoň tak ako vo filme Vôňa ženy Martina Bresta z roku 1992, v ktorom zahral Al Pacino bravúrne slepca. Pamätáte sa na scénu, ako sedel v podniku a zacítil vôňu ženy, ktorá vošla do miestnosti? Svojho asistenta sa opýtal na rozmery parketu a išiel za ňou, aby ju on – slepec pozval tancovať tango. Aký to bol tanec! Bože môj! Aký to bol Pokémon! Želám nám všetkým tých najlepších „Pokémonov“, vďaka ktorým vyjdeme zo škrupiny a prelomíme naše slabosti, aby sme mohli bravúrne tancovať svoje životné tango tak, že iným vyrazíme dych.

 

Prečítajte si aj Ani milenca by si neschovala

 

 

Ženy v meste