O dobre a zle

Často sa zamýšľam nad konceptom dobra a zla. Som presvedčená, že nemôžem veriť v čisté dobro a popierať pri tom existenciu čistého zla. Buď ber obidve, alebo ich nechaj obe tak.

Každý svätec mal temnú stránku a aj ten najhorší masový vrah má určite minimálne jeden príbeh, kde bol dobrý, využitý a odvtedy žije tak, že dobro popiera…koncept dobra a zla je tak krásne vyrovnaný, že by sme ochudobňovali sami seba, ak by sme neakceptovali oboje…a tak je to aj so životom po živote….v populárnej kultúre je často zobrazované peklo.

Také to strašidelné miesto, kde sa duša ocitne za hrozne hriechy….vďaka hodnotovému nastaveniu tam pri sebe sedia vrahovia a cudzoložnice…peklo bolo vždy zobrazené ako podsvetie….katakomby, ohne, horúco a spotení chlpatí čerti…

Čo ak to tak nie je?

Čo keď peklo vôbec nie je pod zemou? Čo keď je peklo v slnku?

Šialený nápad, ale odtiaľ ide všetko teplo a život a tam by mal aj skončiť…v podzemí slnka možno existuje peklo, ktoré už môže byť, ako si ho len chceme predstaviť. Môže tam byť vládca pekla, v nádhernom mužskom tele a s obrovskými rohmi sedí majestátne na čiernom trone. Všetko to môže byť na slnku a paradoxne by to z miesta uväznenia čistého zla, urobilo zároveň zdroj života. Možno je to údel tých, ktorí svoju cestu na zemi premrhali ubližovaním iným. Premieňajú na večné časy svoj hnev a zlobu na energiu, ktorá dáva život tým na zemi. Predstava tejto poetickej spravodlivosti je nádherne upokojujúca.

Dlho som rozmýšľala nad tým, kde je miesto kam odchádzajú tí, ktorým sa podarí žiť svoj život správne. Vyrovnávať rovnováhu dobra a zla na zemi…s lepšími aj horšími dňami, ale vždy s čistým úmyslom…duše, ktoré sa nebáli vyzvať osud a žiadať to najlepšie….tie, ktoré sa nebáli vstupovať do arény života a riskovali zranenia, ktoré ich ďalej formovali…duše, ktoré si nezvolili ľahšiu cestu…ktoré urobili všetko pre to, aby žili plný život, milovali vždy, akoby to bolo posledný krát. Aj keď v niekoho príbehoch nehrali kladnú rolu, vedeli prečo a prijali to a tí, ktorí po nich ostali na nich budú ešte dlho v dobrom spomínať….tieto duše končia v nejakom vesmírnom rezorte. Na predstave neba ma vždy vyrušovala nuda, ktorá by v tom ideálnom neba nevyhnutne nastala. Koľko môže jednu dušu baviť život v dokonalom svete?

Kvalitná duša potrebuje podnety a bola by tam nešťastná… možno až tak nešťastná, že by si radšej zbalila svoje dušie poklady a presťahovala sa na slnko. Preto je tento rajský rezort iba dočasným miestom. Keď sa duša začne nudiť, rozhodne sa skúsiť to znova a znova sa narodí. Prežije ďalší krásny život, ktorý sa možno v raji zdá ako okamžik, ale dostane nové šance. A je už iba na nej, ako túto šancu využije a či si zaslúži ďalšiu. Je to krásne a spravodlivé a spriaznené duše, ktoré k sebe patria sa v raji vždy stretnú…stretnú sa tam, aj keď sa im možno nepodarí stretnúť v spoločnom živote…lebo na životy sa dve spriaznené duše vydávajú spolu. A hoci sa nie vždy na zemi stretnú, vedia, že keď svoj život nepremrhajú a užijú si ho správne, opäť sa spoja…a v raji je to len okamih. Ale keď sa im z času na čas podarí stretnúť sa tu, majú raj na zemi. Môžu sa milovať dušou aj telom, splodiť deti a zanechať odkaz, ktorý ich bude napĺňať po veľa iných životov. Taký je raj.

Mesiac je zas domovom duší, ktoré svoju šancu premrhali. Stratené duše, ktoré žili svoj život v bezpečnom priemere a zo strachu pred zlyhaním sa vyhýbali riziku. Žili svoj život v tieni a šedo a tak vstúpia aj do večnosti. Duše, ktoré sa nikdy neodvážili dotknúť inej duše, tie, ktoré v strachu pred odmietnutím ochudobnili svoju cestu o všetku krásu a farbu. Krúžia donekonečna okolo studeného mesiaca a víria prach. Tancujú tam navždy, v studenom prachu strieborného mesiaca, navždy spokojné vo svojej šedi, osvetlení peklom, pre ktoré boli tiež moc šedé… Ich poslaním a vykúpením je, že dávajú zemi krásu a tajomno a vedia inšpirovať umelcov. Tí v šume duší, tancujúcich v prachu počujú básne, piesne a pomáha im nájsť v sebe krásu, ktorú potom darujú nášmu svetu…