O neobyčajných životoch…

Keďže momentálne žijem v Brne, pozerávam Českú televíziu. Pár dní po Maestrovom  odchode  česká televízia odvysielala v rámci spomienkového programu na Milana  Lasicu aj dokument z cyklu Neobyčajné životy. Už som ich videla niekoľko, keď napríklad zomrela Hana Maciuchová, Libuše Šafránková, či Jan Vodňanský. Ako tie predtým, aj tento, bol urobený mimoriadne citlivo a kultivovane – musela som uznať, že Česi to jednoducho vedia…

A tak som pozerala o Maestrovom živote, ktorý on sám vôbec nepovažoval za „neobyčajný“ a mimovoľne rozmýšľala o svojom živote…Čo by som z neho vypichla, keby chcel niekto o mne natočiť dokument? A vôbec, čo každý z nás? Čo považujeme za neobyčajné vo svojich životoch?

Z nedostatku nových zážitkov sa vraciame do spomienok…zjavne nielen ja, ale aj mnohí  ďalší, ktorí boli naučení cestovať, tvoriť či byť aktívni aj iným spôsobom ako homeofficom. Našťastie môžem stále písať, ale keďže naozaj nezažívam veľa nového, inšpirujem sa hlavne spomienkami, a niekedy sa musím snažiť nepodľahnúť nostalgii. Väčšina mojich kníh je ovplyvnená životom na Blízkom Východe, najmä tými šiestimi rokmi v Rijáde, hlavnom meste Saudskej Arábie…aj moja prvá kniha z roku 2013 sa volala Ženy z Rijádu a bola o nás, slovenských  a českých ženách, ktoré sme tam žili…Čo myslíte, dá sa považovať život v Saudskej Arábii za neobyčajný? Podľa mňa hej… 

V septembri 2018 bol manželovi diagnostikovaný zhubný nádor na mozgu…verdikt londýnskych lekárov znel pár týždňov života…nakoniec prežil ešte skoro rok…vďaka mojej starostlivosti a nezlomnosti…a samozrejme, láske. Odišiel pokojne, keď sme už obidvaja vedeli, že je to tak lepšie…držala som ho za ruku a pozorovala, ako pomaly prestáva dýchať…stále sa mi o tom ťažko hovorí…S jeho odchodom skončila jedna neobyčajná etapa môjho života…je to naozaj také neobyčajné, keď vás niekto miluje? Alebo sa to už dnes považuje za obyčajné?

Po manželovom odchode som si zvykala na ten menej príjemný obyčajný život… Londýn v roku 2019 žil brexitom a atmosféra tam bola úplne iná ako v roku 2007, keď som tam prišla s jedným kufrom a túžbou zdokonaliť sa v angličtine, aby sa zo mňa mohol stať kvalifikovaný „Drama teacher“. Ako manželka britského experta som bola na Blízkom Východe „na najvrchnejšom šteblíčku spoločenského rebríčku“…slovenská vdova v brexitovom Londýne bola naopak niekde úplne na spodku…moje zážitky s britskými úradmi by sa tiež mohli nazvať „neobyčajnými“ – aj keď, bohužiaľ, v tom opačnom slova zmysle… 

Keď nad tým spätne rozmýšľam, nikdy som svoje rozhodnutie odísť do Londýna neoľutovala…keby som nebola vtedy odišla, zjavne by soma až doteraz pokračovala vo svojom relatívne obyčajnom živote učiteľky na ZUŠke. Aj keď, opäť ťažko povedať…teraz v júni som sa v Bratislave stretla so svojimi bývalými žiakmi a spomínali sme práve na tie časy v Štiavnici, na všetky Rozprávkové lesy, Nočné Staré Zámky, Hviezdoslavov Kubín i Scénickú Žatvu, Letné divadelné tábory či všetky festivaly, ktoré sme spolu prežili – na Slovensku i v zahraničí…veru áno, boli sme spolu dokonca v Paríži…a oni ma v podstate presviedčali o tom, že už vtedy považovali svoj život za neobyčajný a že to bolo aj vďaka mne…a tak som si uvedomila, že naozaj je všetko relatívne…

V Brne žijem už rok a ten rok si v podstate hľadám nové miesto v živote…musím priznať, že korona mi to rozhodne neuľahčuje. Ešte že tu mám vnúčatá, ktorých zvonivý smiech dokáže prežiariť moje dni…a ďalšie vnúča príde na svet v auguste v Bratislave…je podľa mňa úplne úžasné ako taká zdanlivo bežná udalosť akou je príchod nového človeka na tento svet dokáže urobiť váš život neobyčajným…A aj keď nie o všetkých nás bude natočený dokument, možno by sme si to všetci zaslúžili…aj keď, samozrejme, Maestro Lasica bol  len jeden…