O sexuálnom obťažovaní už nebudem ticho

Tento blog sa mi nepísal ľahko, lebo tak ako veľa žien na Slovensku, tiež som zažila sexuálne obťažovanie. Tak ako väčšina z nich, tiež o tomto nerozprávam. Naučila som sa byť ticho, lebo kto by zobral moju sťažnosť vážne a miesto pomoci by ma neodsudzoval? Kto by sa za mňa postavil a pomohol mi dať hlas? Dojal ma post Zuzany Kovačič Hanzelovej s názvom “Prečo sa ženy neozvú”.

Písala o sexuálnom obťažovaní žien a odpoveďou sú jej nadávky a vyhrážky od mužov z Česka a Slovenska, pri ktorých sa sama seba pýta, či jej táto práca stojí za to. Píše, že sa nediví, že veľa žien je ticho, keď dostanú takéto hejty, ak by začali rozprávať o svojich zážitkoch. Chcem jej týmto blogom vyjadriť podporu, lebo mojím tichom len podporujem status quo v krajine. Čím viacej z nás porozpráva svoje skúsenosti, tým väčšia šanca na uzdravenie spoločnosti.

Moje prvé sexuálne obťažovanie ma úplne paralyzovalo. Mala som 18 rokov a bola som v nočnom vlaku do Prahy. V celom vozni som bola jediná žena. Dostala som miestenku do kabíny s inými mužmi! Bolo mi jasné, že niektorí spolucestujúci boli už opití. Bolo mi veľmi nepríjemne. Nechápala som, ako sa to môže stať, že dajú mužov a ženy spolu do kabíny v nočnom vlaku. Prišiel sprievodca. Odľahlo mi, že mi niekto pomôže a že sa môžem na niekoho obrátiť, aby sa nikto z mužských pasažierov na mňa nevrhol. Ako som sa mýlila!

Sprievodca mi povedal, že ma zoberie do vozňa pre ženy. Išla som za ním a veľmi ma prekvapilo, že ženský vozeň bol úplne prázdny. Sprievodca odomkol kabinku, zatlačil ma k oknu a obhmatával mi prsia. Hovoril, že chcel vedieť aké sú, lebo sa “na neho vytŕčajú”. Povedal, že ešte príde a že si vie sám kabínku odomknúť. S tým odišiel.

Prečítajte si

Verím, že mladé ženy nebudú čakať do štyridsiatky

Nemohla som sa pohnúť, bolo mi zle a strašne som sa bála. Komu zavolať? Kde nájsť pomoc? Ako a kde vystúpiť? Mozog mi začal pracovať na 150% a každá jedna bunka vo mne sa zmobilizovala. Začala som hľadať stratégie, ako prežiť túto noc bez ujmy. Prešla som celý vlak, aby som našla ešte nejakú ženu, ktorá by mi vedela pomôcť. Nenašla som žiadnu! V celom vozni som bola sama, tak keby som kričala, nikto ma ani nepočuje.

Rýchlo som ešte prešla do susedných vozňov, aby som našla nejakého spriateleného muža, keby som ho potrebovala a keby sprievodca išiel okolo, aby videl, že nie som sama. Našla som takého staršieho pána vo vedľajšom vozni a prehodili sme pár slov a odišla som do kabínky. Celú noc som bola hore a pri každom počutí krokov som trnula. Mala som šťastie, že neprišiel. Pri výstupe z vlaku na mňa žmurkol a spýtal sa, či som mala dobrú jazdu. Chcelo sa mi vracať.

Nezavolala som políciu, nezapamätala si jeho meno a nesťažovala som sa na neho. Ani mi nenapadlo, že sa môžem sťažovať. Veď kto by ma zobral vážne? Nechcela som, aby mi niekto hovoril, že to je moja chyba, lebo som išla sama nočákom a odpovedať na otázky, ako som bola oblečená a či som ho svojim správaním nevyprovokovala.

Sexuálne obťažovanie zostane v nás celý život. Tento zážitok, ktorý je jedným z mnohých, je sám o sebe taký traumatický, že ešte po 22. rokoch mi je zle, keď toto píšem. Neviem, prečo Zuzanina práca provokuje toľko mužov k ich nenávisti, keď sa snaží upozorňovať na sexuálne zneužívanie, ktoré tak veľa žien zažilo. Čo keby ten strach, ktorý som mala vo vlaku, zažívali ich dcéry, sestry, netere, či vnučky?

Potrebujeme sa otvorene rozprávať o skúsenostiach, aby sme pochopili, že sa to stáva a že obťažovanie definuje obeť, nie útočník. Pomohlo by, keby viacero mužov verejne podporilo Zuzanu a ženy, ktoré boli obeťami sexuálneho obťažovania, aby tie budúce obete sa nebáli požiadať o pomoc.