O slobode, ľudskosti a čestnosti (aj k sebe)

Na týždeň som sa preniesla v časopriestore a zažila opäť to, čo tak vehementne zaznieva zo všetkých strán, že sme stratili. Slobodu. Lebo rúška, lockdowny, očkovanie. Ocitla som sa na natáčaní v hlbokom severe našej planéty. V Laponsku.

Očkovanie a pomoc druhým

Tu akoby covid nikdy nebol. Alebo bol tak dávno, že už o ňom rozprávajú len staré mamy svojim vnúčatám. Po večeroch, keď deti ležia na vyhriatej peci a s otvorenými očami túžia vedieť, aké to bolo voľakedy dávno, keď po svete zúril zlý vírus. Tu už nezúri. Nie je to téma. Všetci spravili, čo mohli, mali a pohli sa ďalej. Sú k sebe i k nám milí, ústretoví, veselí usmievaví. Žiadne štekanie. Ani si to tu neviem predstavit.

Panuje tu pokoj, rinúci sa z ružovo zlatého svetla. To sa mäkko rozlieva všade navôkol. Východ slnka je nekonečný, rovnako západ. Slnečná guľa visí nízko nad obzorom a vypúšťa trblietavú, mrazivými hviezdičkami nabitú žiaru. Je to ako z inej planéty. Zhmotnená fantazijna ilustrácia Jean Giralda Moebiusa. Nad tým všetkým v noci svieti polárna žiara a vy si uvedomíte vlastnú i človečenskú bezvýznamnosť. Možno ten pocit nekonečnosti a grandióznosti prírody prispieva k tomu, že sa miestni obyvatelia nemocú v žabo-myších sporoch.

Laponsko.  Foto – autorka

Pri – 31 stupňoch vám v nose v mžiku zamrzne všetka voda a tak sa vám sople premenia na kvaple. Ako kráčate po praštiacom snehu, svižne vám cinkajú v nose. Pevné, obalené ľadom ako stalagmity v Demänovskej. Je tu taká krutá kosa, že ak by tu ľudské bytosti nespolupracovali, odsúdili by sa na zánik. Hlavne v minulosti by bolo veľmi náročné fungovať osve.

O slobode a pomoci  

Možno preto sa tu vypestovala kultúra vzájomnej pomoci, dôvery a vľúdnosti. Autá tu zostávajú odomknuté, drahá lyžiarska či filmová technika zľahka pohodená na voľno. Vznáša sa mrazivým vzduchom, že sa netreba báť krádeže či odmietnutia pomoci. Ak to raz prepísknete, v uzavretej komunite v extrémnych podmienkach, tak ste skončili. Nemá zmysel skúšať to.

Som tu len na chvíľu a vidim len malý výsek. Možno je všetko inak. No ten pocit, čo tu panuje je veľmi veľmi príjemný. Pocit slobody – nebáť sa okradnutia, nebáť sa pýtať, môcť rátať s prívetivosťou, so spolupatričnosťou, s pomocou pri riešení problémov od celkom cudzích ľudí. S poctivosťou.

Nikto od vás nepýta peniaze za jedlo či ubytovanie. Rátajú s vašou čestnosťou, že prídete a zaplatíte to, čo ste skonzumovali, čo ste si vzali, použili, najazdili. Tri, päť dní dozadu. Spoliehajú na vašu čestnosť. A vy im ju oplatíte.

Veľmi by som si aspoň trochu z toho želala pod stromček, k nám domov, na Slovensko.  Aby sme to celé temné, (nielen) kovidové obdobie mali za sebou. Rozhádané rodiny by sa udobrili, kolegovia a kamaráti stmelili. Boli by sme k sebe úctiví, nemali strach, usmievali sa. Vnímali ten dar, že môžeme žiť. A že stojí za to urobiť pre to maximum.

Ide o kolektívne rozhodnutie, no začať treba od seba. Je advent, tak kedy, ak nie teraz? Môžeme tak spraviť už dnes. Každý deň sa ráta a možno to trblietavé ružové svetlo raz rozsvieti aj našu šeď.