Obdobie dažďa

 

Zazvonil telefón. A je to tu. Vedela som, že to príde. Veď prečo by to nemalo prísť? Určite poznáte tie obdobia, počas ktorých ešte aj slnečný deň vyvoláva zvláštne predtuchy, že o chvíľu bude tá nádherná azúrová obloha minulosťou, zmizne za nepriestrelnou sivou clonou a na niekoľko hodín, možno týždňov, sa beznádejne rozprší. Obdobie dažďa. A s ním nič, čo by potešilo. Ale zato všetko, čo naštve, zneistí, znechutí, uberá energiu, privoláva bezmocnosť. Počas takých dní na mňa okrem dažďa padajú samé problémy, som roztržitá, unavená, robím chyby všade a vo všetkom, čoho sa dotknem.

Ako v ten deň, keď zazvonil telefón. Priznávam, neodvážila som sa pozrieť na displej, ani som sa k nemu nepriblížila, len mi v hlave automaticky nabehla rekapitulácia vecí, ktoré som za posledných dvadsaťštyri hodín mohla pokaziť a za ktoré si zaslúžim opodstatnenú kritiku. No jasné! Ten rozhovor s výtvarníčkou… pravdepodobne som do vydania novín zaradila pôvodný text a nie ten, ktorý autorizovala. To zase bude! Nie, nemám na to kapacity, budem to riešiť zajtra. Alebo pozajtra, možno o mesiac, či nikdy…

Telefón vyzváňal, potom na chvíľu prestal, aby sa krátko nato rozdrnčal opäť. Mala by som to dvihnúť, niečo som skopala, tak sa k tomu musím zodpovedne postaviť, sklopiť uši, prijať následky. Moja zbabelosť však bola odhodlanejšia ako kedykoľvek predtým.

Neviem, čo napokon rozhodlo, že som výtvarníčke (ešte v ten deň!) zavolala naspäť. 

„Mrzí ma to, veľmi, veľmi sa ospravedlňujem,“ predbehla som ju.

„Nechápem.“

„Ide o rozhovor, nie? Volali ste mi kvôli tomu,“ zneistela som.

„Áno, bol skvelý. Ste talent, žasnem, ako ste tie moje chaotické výroky pospájali do súrodého textu. Ďakujem.“

Posledné slovo som po nej zopakovala niekoľkokrát. Počas obdobia dažďa, a nielen vtedy, je nezvyčajné, že niekto zavolá len preto, aby pochválil a poďakoval.  

 

Prečítajte si aj Všeobjímajúca božskosť