Odmeňte sa za prázdniny. Zaslúžite si to

Prvýkrát som si užila plné dva mesiace prázdnin. Slovo „užila“ myslím v úvodzovkách, aby bolo jasné, že to myslím ironicky. Škôlka zavretá, dieťa temperamentné a matka jednorodič s dvoma prácami. Výzva. VEĽKÁ výzva.  Keď sa na to spätne pozriem, vôbec neviem, ako som prežila.

Včera som sa stretla s kolegyňou, ktorá má za sebou podobné dva mesiace. Je sama na dvoch chlapcov, babka ďaleko, otec sa nezaujíma o nič. Povedala mi, že na začiatku školského roka sa vždy nejako odmeňuje. Zájde tam, kde jej je dobre, kúpi si niečo, čo sa jej páči. Dá si zákusok, na ktorý má chuť a posedí na káve sama, bez toho, aby na ňu niekto kričal „mamííííííí“.  Odmeňuje sa za to, že „dala“ dva mesiace prázdnin.

Mamy a dlhé prázdniny

Predsa len – robiť denne kuchárku, upratovačku, animátorku, vychovávateľku, mamu objímajúcu, prísnu, plánujúcu, baliacu kufre a potom zase perúcu všetko, čo sa z nich po dovolenke vysype… to nie je len tak.

Majú však niečo do seba tie dlhé dovolenky. Jedenásť nocí pri mori som nestrávila asi ešte nikdy. Vždy som si do lietadla balila notebook, aby som pracovala. Nevedela som oddychovať. Prvých pár dní po prílete na tohtoročnú siahodlhú dovolenku som bola neskutočne nervózna. Riešila som, či som všetko zbalila, či som v práci všetko dokončila a či bolo Tunisko naozaj dobrým nápadom.

Aby bolo jasné, išla som sama s 5-ročným synom. Nijakí známi, len ja a on. Podotýkam, že moje dieťa nikdy nedržalo v rukách tablet a v mobile nemám stiahnutú jedinú hru. Na letisku skladáme lego a v lietadle počúva mp3 prehrávač s rozprávkami. Moja známa mi povedala, že som masochistka, lebo s technológiami by som to mala ľahšie. Viem, no máme to takto.

Po dvoch dňoch v rezorte som sa upokojila a prestala som sa konečne pozerať na mobil, či mi niekto nevolá alebo nepíše. Vypla som ho a vypla som aj seba.  Od tej chvíle som sa venovala iba môjmu synovi. A poviem vám, bola to tá najlepšia vec, akú som mohla urobiť. My sme si totiž dovolenku neuveriteľne užili.  

Deti a ich rozmýšľanie

Bolo všetko – smiech, krik, bol aj plač a vyhrážanie sa, že ak nezje obed, nepôjde do bazéna ani do mora. Ale všetko to bolo akési úplne iné.  Láskavé, pokojné, dovolenkové. Nechávali sme sa unášať morom a našimi myšlienkami. Dostala som otázky typu, či má more srdce, či má obloha zem a prečo niektorí ľudia majú deti, keď ich nakoniec dajú do detského domova. Keby som s ním nebola tak intenzívne, asi sa nedozviem, nad čím premýšľa jeho päťročná hlavička.

Mimochodom, talianski dovolenkári to mali v hoteli úplne inak.  Prišli na dovolenku a svoje deti každé ráno odovzdávali animátorom.  Vyzdvihovali si ich až večer, keď išli spať. Aby mohli dovolenkovať bez nich, aby si skrátka od detí oddýchli. Priznávam, že po celom dni, som im unavená niekedy závidela, ale nemenila by som s nimi.

So synom sme si po tej dovolenke oveľa bližší. Rozobrali sme toľko tém a toľko vecí. Máme neuveriteľne veľa fotiek a ja sa na ne pozerám každý večer predtým, než zaspím. Majú niečo do seba tie dlhé prázdniny, keď sa nedá inak, len byť spolu.

Ale odmením sa. Zájdem na jednu ľadovú kávu s krémešom hneď potom, ako odbije piaty september a začne sa škôlka. Už to mám veľkými písmenami zapísané v diári.