Ona, on a klebety

Na našej ulici, vo vedľajšom dome, býval posledné tri roky jeden pár. Ona mala niečo cez tridsať, on bol presne o toľko od nej starší. Ona bola filipínska ošetrovateľka, on izraelský pacient s vážnym neurologickým ochorením. To je celkom bežné. Filipíncov je tu veľa, ľudia si ich najímajú k chorým aj starým ľuďom, čo potrebujú celodennú starostlivosť. Mnohí z týchto ošetrovateľov zo svojej výplaty živia ešte niekoľko krkov doma na Filipínach.

Títo dvaja z našej ulice však neboli len zamestnávateľ a zamestnankyňa. Po rokoch sa medzi nimi vytvoril aj iný vzťah a stali sa životnými partnermi. Jasné, že ľudia okolo nich si šepkali, že ona ho len využíva, veď čo okrem peňazí a povolenia na pobyt, už len môže mladá vitálna žena vidieť na mužovi, ktorému každý mesiac nenávratne prestávala fungovať tá či oná časť tela. Ignorovali to, lebo vedeli svoje. To, čo nikto iný nevidel ani nezažil, ale čo všetci hneď vedeli posúdiť a vyhodnotiť.

Vedeli, že on má dosť jasne odmeraný život. A tak sa aj stalo. Na prelome roka zomrel. Ju som odvtedy nevidela a tak som sa pýtala jej kolegýň, čo posedávajú v parku so svojimi klientmi, čo s ňou je. Povedali, že sa musela vrátiť domov. So smrťou jej partnera jej skončil pracovný kontrakt a pretože neboli oficiálne zosobášení, na ministerstve vnútra jej odmietli predĺžiť povolenie na pobyt.

Zbaliť sa musela hneď po jeho pohrebe. Ak by to neurobila, dostala by sa na čiernu listinu a už nikdy by sa nemohla v Izraeli legálne zamestnať a vlastne ani prekročiť jeho hranice.

Je to možno banálny príbeh, ale ukazuje ako ľudia nesprávne vyhodnocujú situácie. Klebetné susedky, čo o nej hovorili, že je obyčajná príživníčka asi museli byť šokované z toho, že sa nezabezpečila do budúcnosti a hneď po jeho smrti zostala bez práce a de facto aj bez strechy nad hlavou. Možno pochopia, že nie všetko, čo nezapadá do ich predstavy “správneho” sveta, musí byť niečo zlé. 

 

Prečítajte si aj Babky v kancelárii

 

Ženy v meste