Ordnung muß sein, čiže pár prekvapení z nemeckej svadby

 

Keď sme sa blížili do istej dediny v nemeckom Emslande neďaleko holandských hraníc, nedalo sa nevšimnúť si, že sa tu bude konať niečo veľkolepé. Uprostred poľa bol totiž rozostavaný obrovský stan. Zmestilo sa tam 200 osôb – svadobných hostí, medzi ktorými sme boli aj my s manželom.

Zvítali sme so známymi a vybehli pozrieť „novostavbu“. Stan každým dňom získaval na kráse. Vnútri pribúdali lampy, nápojový pult, chladničky, vínový bar, drezy a k nim, samozrejme, prívod vody, ohrievač vzduchu a klimatizácia (boli používané podľa počasia, ktoré tu býva premenlivé), na oknách závesy. Neskôr pódium, tanečný parket, koberce na podlahu, stoly, stoličky, poťahy, obrusy. Deň pred svadbou prišiel čas na aranžované kytice v ozdobných vázach, sviečky, slávnostné prestieranie, menovky atď. Pred stanom vznikla ulička, ktorá viedla od nádvoria spred domu nevesty až k stanu. Na nej koberec, vedľa kvetinové ozdoby. Ďalšia ulička viedla k prívesu, v ktorom boli toalety. Pred stanom nechýbala ani terasa s barovými stolmi.

Bola som zvedavá, ako sa bude nemecká svadba líšiť od tých, ktoré poznám zo Slovenska, či Poľska. Veď slovanská pohostinnosť a zmysel pre zábavu – na to sme pyšní, však?

Veľa vecí v Nemecku vyzerá počas svadby ako u nás, ale boli aj prekvapenia. Prvé prišlo, keď sme sa bavili o šatách pre nevestu. Tie sa tu kupujú, lebo požičovne šiat neexistujú. Čo sa týka pitia –alkohol je asi všade najistejším „zabávačom“. Tu kraľovali sladké drinky, víno, whisky a, samozrejme, pivo. A pokiaľ ide o jedlo – tu by zostal nejeden Poliak či Slovák prekvapený. Slávnostná večera začala polievkou, ktorá sa podávala k stolom. Hlavné jedlo si bolo treba naložiť pri švédskych stoloch. Ale nie všetci v tom istom čase. Aby sa predišlo tlačenici a dlhým radom, bol vymyslený systém. Prístup k stolom bol koordinovaný hudbou: každý stôl totiž mal svoje číslo a keď hostia počuli pieseň, ktorá bola ich číslu určená, mohli si ísť zobrať jedlo.

Ešteže sme s manželom poznali pesničky od nemeckej skupiny Santiano a vedeli sme v správny čas reagovať. Jedlo bolo výborné, bolo ho veľa, ale keď sa hostia posilnili, všetko bolo odpratané. Zmizlo! Na stoloch nezostali ani taniere, ani poháre. Absolútny poriadok. Poháre s nápojmi sme, samozrejme, mali k dispozícii pri baroch. Ďalšie jedlo v podobe studeného bufetu prišlo o polnoci: chlieb, maslo, šunky, syry. Po polnoci ešte torta. Nič viac. Ale na čo? Veď ľudia sa nemusia najesť do nemoty, ale majú sa zabávať – počula som argumenty, keď sme začali porovnávať slovanské hostiny s tými nemeckými. A usúdila som, že majú pravdu. Načo sedieť stále pri stoloch a napchávať sa? Veď to všetko, čo je na našich svadbách nachystané, sa ani nedá okoštovať!

Čo sa týka zábavy, aj tá bola do istej miery koordinovaná: najprv kvízy a až okolo 22. hodiny prvý tanec pre ženícha a nevestu. Potom sme mohli na parket aj my. Samozrejme, pri hitoch Heleny Fischer, nemeckých šlágroch, či svetoznámych pesničkách.

Ach, ešte by som mala dodať, že zábava trvala tri dni, keďže pred svadbou – ako tu je zvykom – susedia mladomanželom montujú bránu z kvetín. Táto výzdoba je len zámienkou, aby sa mohli stretnúť pri poháriku a chlebíčkoch.

No a after party – tá trvala od 11.hodiny ráno (po celonočnej svadbe!) do polnoci! Atrakciou tohto dňa bol elektrický býk a tak si hostia mohli užiť rodeo.

Strávili sme niekoľko dní s Nemcami, ktorí si veľmi dajú záležať na medziľudských vzťahoch. Do tých sú ochotní investovať veľké peniaze. Aby mladí svadbu zaplatili, zobrali si pôžičku. Áno, správne čítate: nie rodičia, ale mladí. Tak to tam chodí.

My Slovania sme pyšní na svoju pohostinnosť, ale uvedomila som si, že je dosť často prehnaná. Nepotrebná. Ukážková. Aby to iní videli. Aby sa nepovedalo. V živote ale predsa nejde o to, aby sme sa prejedali, predvádzali, ale aby sme si to čo najviac užili s druhým človekom. Svadba je k tomu len overtúrou. Bez ohľadu na to, či si počas nej mladí povedia „ÁNO“, „TAK“, či „JA“, najdôležitejšie je, aby si seba navzájom vážili a spolu sa naučili prekonávať prekážky.

 

Prečítajte si aj Ako Trumpovi prvá dáma Poľska ruku nepodala