Panika za volantom

Prvý raz som sa za volantom triasla, keď som mala 18 rokov a prvú jazdu v autoškole. Presnejšie, bolo to deň po oslave mojich 18 narodením a pred učiteľom autoškoly som poctivo zatajila, že mi rukami netrasie strach, ale zrejme zvyškový alkohol po prvej životnej oslave. Môj starší brat mi vtedy odporučil pridať Bon Pari do borovičky pre lepšiu chuť. Bolo to prvý a posledný raz, keď som si cestu domov nepamätala vôbec. 

Druhý raz som sa striasla od hnevu, keď mi môj otec ako elévovi za volantom toľko kybicoval do šoférovania, až som z auta vystúpila a odmietla pokračovať.

Pred dvoma rokmi som si sadala do auta s celkom novým druhom strachu. Bola som o 20 rokov staršia, v niekoľkonásobne väčšom meste a s dvoma deťmi za chrbtom. Bála som sa viac za nich ako za seba a závidela všetkým mladším a bezstarostnejším, keď bez problémov cúvali s terénnymi autami a s mobilom v ruke.

Postupom času sa strach stal mojím spolujazdcom a prípomínala som si ho už zo zvyku. Radšej sa strachovať ako banovať, vravievala moja mama a zrejme môj strach podporovala z preventívnych dôvodov.  

Najviac som sa zľakla pred pár dňami, keď sme s  manželom zastali vedľa blatníka a študovali čerstvé ryhy. Vydesila som sa, že som ich urobila ja a môj muž ma veľm neodhováral. Pár dní som s tým žila a rozmýšľala, ako sa mi niečo také mohlo stať a ja si nič nepamätám. Symbolicky na MDŽ sme našli v aute zapadnutý lístok. Neznáma žena sa na ňom ospravedlnila, že škrtla naše auto pri parkovaní a nechala na seba kontakt, aby sme tú záležitosť civilizovane vybavili.

Žltý lístoček s odkazom ma zbavil strachu. O deň neskôr som si za volant sadla s úsmevom a naplno pustila rádio. Je načase užívať si veci bez strachu z toho, čo sa môže stať. Inak vám to príliš ovláda život.

Napokon, onedlho budem mojím vlastným dcéram hovoriť, aby sa nebáli sadnúť si za volant a potrebujem, aby mi uverili.