Papalášizmus Borisa Kollára a čierna ovca

Neviem ako vás, ale mňa papalášizmus Borisa Kollára dosť značne znechutil. Niežeby som ho volila a teraz som precitla, ale aj tak. Na druhej strane som mu vďačná za to, že naplno ukazuje, ako to u nás funguje. Že aj 31 rokov po revolúcii je úplne bežné, že akonáhle sa človek dostane k vyššej funkcii, pasuje sa za nadčloveka a je presvedčený, že už môže všetko. Alebo ako hovorievali naše staré mamy, dostalo sa hovno na policu a myslí si, že je torta…

Čierna ovca, čo nebola ticho

Treba však vedieť, že papalášizmus môže fungovať iba vtedy, keď ho podporujú aj tí dole. Keď pristúpia na túto hru. No keď to neurobia, dejú sa veci. Presne tak, ako keď si sestričky v nemocnici povedali dosť, aj keď im určite bolo vopred jasné, že z toho budú mať problémy. A že sa im vrchnosť bude vyhrážať – vyhadzovom aj nižšou mzdou. Len aby všetko zostalo po starom a pešiaci boli poslušní. Pretože presne tak to tí hore majú radi. 

O to viac si nesmierne vážim tú „čiernu ovcu“, ktorá nebola ticho. A všetky ďalšie, ktoré o tomto prípade porozprávali novinárom. Pretože neozvali sa len za seba. Ozvali sa aj za tých, ktorí na rozdiel od politikov musia v nemocnici dodržiavať pravidlá. Mimochodom, presne tie, ktoré tí politici nariadili.

Ozvali sa za všetkých novorodencov, ktorých kvôli kovidovým nariadeniam odseparovali od matiek. Ozvali sa za ľudí v zariadeniach sociálnych služieb, ktorých nemôžu ich blízki navštíviť. Ozvali sa za tých, ktorí v nemocnici zomreli osamotení bez toho, aby ich deti, rodičia, životní partneri či súrodenci mali šancu sa s nimi rozlúčiť, posledný raz pohladiť tvár či stisnúť ruku. Ozvali sa za pacientov, ktorým boli preložené vyšetrenia, liečba či operácie, pretože v nemocniciach zúri kovid. A v neposlednom rade sa ozvali aj za všetok zdravotnícky personál, ktorý už v mnohých nemocniciach melie z posledného. 

Kollár a politická kultúra

Ďakujem, že sa ozvali. Tak, ako sa zdravotníkom v marci tlieskalo z okien a balkónov, dnes  silno  tlieskam každej „čiernej ovci“. Pretože ich hlas môže byť začiatkom zmeny. A čím viac tých hlasov bude, tým skôr tá zmena nastane. 

„Ľudia a systém počítajú s naším mlčaním, aby nás udržali presne tam, kde sme,“ hovorí vo svojom známom prejave pre TEDxWoman úspešná americká spisovateľka nigérijského pôvodu Luvvie Ajayi. A dodáva, že hovoriť pravdu moci by nemalo byť revolučným činom. Ani obeťou. Pretože keby sa viac ľudí rozhodlo hovorením pravdy pre väčšie dobro, dnes by sme sa už nachádzali niekde inde, než práve sme. Napríklad aj v politickej kultúre.