Paríž sa nedá opustiť

Po štyroch rokoch strávených v Paríži balia kufre, nábytok a všetky svoje zážitky. Vracajú sa celá rodina domov na Slovensko.

Odchod, ktorý sme rozobrali a oplakali pri niekoľkých kávach a obedoch. Komplikovaný neľahký, ovplyvnený mnohými rodinnými faktormi a napriek tomu, že je racionálne podložený, odchod bolestivý a emociálne ťažko prijímaný.

Pretože, identita Parížana zostáva na doživotie. Paríž sa nedá opustiť.

Počas decembrového rozlúčkového obedu v reštaurácii Aéro na námestí Place de Passy, pri miešaných šalátoch s kozím syrom, vzdychne: Vieš, tí, čo nezažili, nepochopia. Ako im doma na Slovensku vysvetlím, že tu sa ľudia medzi sebou inak rozprávajú? Že aj rozhovor s čašníkom je filozofický, že aj drobné bežné veci sa analyzujú, že každý detail má svoju dôležitosť a životnú váhu? Budú mi chýbať rozhovory s mäsiarom a predavačom zeleniny, spôsob, akým sa ľudia zaujímajú o druhých bez vtieravej zvedavosti.

Na Slovensku sa mi nestane, že keď som so synom v reštaurácii na večeri, že pán od vedľajšieho stola mi bude chcieť zaplatiť šampanské, len preto, že mám smútok v očiach. Na Slovensku mi kde-kto povie, že som milá, tu sa mi stáva, že mi muž na ulici alebo v kníhkupectve povie, že som pekná.

Bojím sa, že keď sa ma niekto spýta na Paríž, že začnem rozprávať a nebudem vedieť skončiť a ľudia aj tak nepochopia. Nepochopia, že z Paríža sa neodchádza.

So slzami v očiach mi povie, užívaj si Paríž aj za mňa. Ja sa sem určite za pár rokov vrátim, tu som ako ryba vo vode, v tomto multikultúrnom virvare viac ako kdekoľvek inde som cítila, že môžem byť sama sebou.

Za ťahavých tónov harmonikára sme sa objali v metre, na trase linky číslo šesť, medzi zastávkami Trocadéro a Bir-Hakeim.

Na moste Bir-Hakeim nad vodami Seiny mala Vierka Eiffelovku za chrbtom a tak nevidela, že tá veža na ňu spiklenecky žmurkla.

 

Prečítajte si aj Vianoce nechystám, prídu tak či tak

 

Ženy v meste