Parížsky advent

Sú sviečky, ktoré pálime na Dušičky. A potom každou novou decembrovou nedeľou silnie svetlo tých radostnejších na adventných vencoch. V 19. storočí pastor z Hamburgu každé ráno rozsvietil jednu malú sviečku a v nedeľu veľkú. Z pôvodných 24 sa do súčasnosti preniesla tradícia len štyroch nedeľných sviečok.

Tohtoročný advent má príliš veľa sviečok. Medzi Dušičkami a decembrom bol Paríž plný sviečok blikotajúcich svetlom 130 vyhasnutých životov.

Cez správy denníka Le Monde mi každý deň vyskočí portrét jednej z obetí novembrových atentátov. Už niekoľko týždňov predo mnou defilujú fotografie a príbehy ľudí. Študovali, rozbiehali kariéru, cestovali, tešili sa z prvých pracovných príležitostí, snívali, žili svoje lásky, mali pred sebou budúcnosť plnú svojich predstáv a plánov.

Trinásteho novembra bol ich život strihnutý klapkou, nečakane, brutálne, vo chvíli, keď pulzoval naplno. V každom jednom bola krása, dobro, láska, energia, potenciál, originalita.

Plačem nad mamou, ktorá večer 13. novembra dostala sms od svojich dvoch dcér „mami, strašne ťa ľúbime.“ Na jej správu „dievčatá ste v poriadku?“ odpoveď nikdy neprišla. Prišla o svoje dve dcéry, 27 ročnú flautistku a 24 ročnú grafičku.

Plačem nad alžírskym huslistom, ktorý večer kráčal po ulici de Charonne s puzdrom so svojimi husľami, nad 23 ročným Hugom, 28-ročným profesorom angličtiny, 24-ročnou Marion, ktorá prišla zo Chartres s priateľom do Paríža na koncert. O týždeň mala letieť do New Yorku, tešila sa na Broadway.

Priatelia 33-ročnej Aurélie povedali, že nemôže odísť v čiernej truhle a tak jej umelci na truhlu namaľovali farebné cválajúce kone.

Plačem nad Marie-Aimée, ktorá do Paríža prichádzala vždy s náručou plnou darčekov, z Portugalska, Thajska, Laosu. Strácala kreditky, zabúdala na pas, študovala marketing, nezabudla na narodeniny žiadneho z jej priateľov. Aj 13. novembra na terase kaviarne la Belle Equipe oslavovala narodeniny jej kamarátky. Jej 13-ročný syn prišiel o mamu, muža, ktorý mu bol náhradným otcom, aj o krstnú mamu.

Plačem nad 32-ročným predavačom kvetín Gillesom, ktorý pri streľbe svojim telom zakryl svoju priateľku Marianne. Guľku schytal on, priateľkin život zachránil.

Boli mozaikou Paríža. Predstavovali jeho pestrosť, otvorenosť, kultúru, schopnosti, jeho tvorivosť a ľudskú krásu. Pracovali, snívali, cestovali, milovali, tvorili, vychovávali svoje deti, učili, robili koncerty, liečili a v piatok večer sa stretali s kamarátmi na terasách kaviarní, chodili na koncerty. Moslimovia, kresťania, židia.

Prišli do Paríža odvšadekadiaľ, aby mohli študovať v prestížnych školách, na umeleckých konzervatóriách, aby sa dostali k lákavým pracovným príležitostiam, aby mohli žiť so svojimi láskami.

Boli tým najvernejším obrazom Paríža, pretože „Paríž nie je mestom, ale svetom.“

 

Prečítajte si aj Aby sme sa všetci večer doma stretli

 

Ženy v meste