Pekná po mamke, múdra po ockovi

„…šicke chcú byc jak tota Thatcherová. Tota Margita. Tota emancipácia ich popsula.“

Veta, s ktorou sa asi stretla väčšina mamičiek a možno aj oteckov. Veta, pri ktorej už ani nedešifrujeme jej význam, skrátka patrí do série otázok a konštatovaní, ktoré novomatku zasiahnu silou cunami a rýchlosťou svetla. V podstate sa nečaká na reakciu ani (ne)súhlas a v podstate ďalšej, je to slabý odvar toho, čo si rodičia za život vypočujú, všakver? Už vieme, že téma materstva je studnicou nevyžiadaných rád, tu vzdávam hold a česť Kiki Koláčovej, že túto tému otvára s humorom a nadhľadom. Ale poďme späť k peknej mamičke a študovanému oteckovi.

Ja viem, je to len fráza. A asi to bude mojou profesionálnou deformáciou, že ľudí aj reálne počúvam, urobila som s nimi stovky rozhovorov. Vedieť počúvať je náročné. Dokonca vnímam obsah aj vtedy, keď vznikajú také tie komunikačné mostíky, ktoré iba napĺňajú smalltalky. Čo ja viem, napríklad keď vysávate auto a niekto vám kričí, že: „Aj moje by si mohla…“ Nasleduje (asi) smiech. Ja tieto konštatovania ale vždy následne v hlave analyzujem, nie preto, že nemám v živote nad čím rozmýšľať, jednoducho sa pýtam, či to ten človek myslí reálne. A tak, keď som počula niekoľkokrát, že moja dcéra je múdra po ockovi a pekná po mamke, konštatované z covidovo bezpečnej kočíkovej vzdialenosti, kde dieťatku vidieť len zatvorené oči, som sa zamyslela. Či mám vrátiť vysokoškolský diplom, ktorý, povedzme si rovno, nie je patent na rozum, no dajme tomu, že tým chcem obrazne vyjadriť, že si hlúpa nepripadám. Rovnako ako si myslím, že moja dcéra môže byť pekná aj po ockovi. Napríklad.

Všade ale existuje rovnováha a mojej kamarátke pri oznámení, že to bude chlapček, povedala známa: No, nič to, hlavne, že bude zdravý. Ľuďom nevyhovieme.

Ja viem, viem, je to v podstate asi kompliment, ľudia sú len akože milí, mala by som byť rada, že je pekná po mne. Ale… mala? Naozaj je v tomto storočí ešte stále prvoplánovo žena vnímaná ako tá pekná a ocko ten študovaný? A nie, nebola by som šťastnejšia, ak by to bolo naopak. Pýtam sa skôr, či to vôbec musí byť.

Zamyslela som sa nad tým, či to už nepreháňam a nekvapká mi trošku na mozog v tomto lockdowne, či to nerobí len tá emancipácia, ktorú spomínali už v legendárnej snímke Pásla kone na betóne: „…šicke chcú byc jak tota Thatcherová. Tota Margita. Tota emancipácia ich popsula.“

A tak zatváram tento dokument a vravím si, kašli na to. Ako to už ale v živote býva, zrazu mi „cookies“ do internetového života prinesú návrh na detské oblečenie s nápisom: Mamka ma oblieka, ocko to platí… Otvára sa mi teda ďalšia téma, žiaľ, nesúvisí len so stereotypmi, v podstate je podkutá realitou. Na Slovensku je celkom pravdepodobné, že to naozaj platí ocko a nie mamka, keďže vieme, že ženy u nás zarábajú o pätinu menej ako muži. A to je už na ďalšiu tému.