Plavky a telá, ktoré sú len naše

Skončilo sa leto, ktoré je vždy celkom hustou previerkou toho, ako sa cítime vo vlastnom tele. Vtedy, keď z neho ukazujeme najviac. Niekedy na ňom ostanú len plavky, občas ani tie nie.

PLAVKY. Emočne pestro sfarbené slovo. Čo sa pri ňom ako prvé vynorí v mysli vám? Leto? More? Slnko? Postava? Diéta? Hlad? Celulitída? Špeky? Anorexia?,… No dobre, nepoďme do čiernych vôd. Čo tak emócie. Radosť z dovolenky? Ostych vyzliecť sa do nich?

Ak sa vyberieme schladiť a osviežiť svoju unavenú telesnú schránku, plavky sa stávajú naším jediným ochranným štítom pred očami cudzích ľudí. Či celkom blízkych, pred ktorými by sme chceli vyzerať k svetu. Občas je náročné pôsobiť v tom malom kúsku elastickej látky dôstojne. Aj naše pohyby sú akoby menej pôvabné. Obnažená koža na ramene neprekrytá jemným vlnitým šifónom sa svojvoľne trasie v povetrí. Kde by inak vykúzlila hladký pohyb látka, ostalo len odhalené mäso. Aj stehno zľahka pohodené na uteráku pod priamym slnkom vytvára svoje vlastné obrazce tieňov a priehlbín, pripomínajúc krátery na mesiaci. Je na našom rozhodnutí či nás to vyrušuje, dráždi, hnevá alebo len mykneme plecom.

Moja 79-ročná mama sa plavkovú eleganciu na pláži snaží uchovať čipkovaným secesným slnečníkom. Nosí ho všade. No, keď príde čas vstúpiť do mora a všetky objekty na rozptýlenie pozornosti musia ostať na súši, pýta sa ma: “V týchto plavkách mi tak nevidno brucho, či?“ Sebahodnotenie neodchádza ani s vekom.

Môj predpubertálny syn pozoruje okolie a porovnáva sa s vyposilovanými mladými mužmi hrdo demonštrujúcimi hodiny odmakané v posilke. Smutne mi šepne: “Mami, ja vôbec nemám tehličky.“

Neblázni, vravim mu a v tom mi zrak skĺzne na moslimskú rodinu, kde sa muž so synom veselo šplechocú vo vlnách a manželka sa pri nich neisto kníše obalená od hlavy po päty v čiernom odeve. Mokrá látka sa jej lepí na telo a ťahá ju ku dnu. Jej koži nie je dopriate pocítiť príjemný dotyk morskej peny, ani hrejivé teplo slnečných lúčov.

Blahoslavené plavky, vravim si. Ako dobre, že mi nikto nezakazuje nosiť ich. Že mi umožňujú tešiť sa z vody a slnka a neriskovať pri tom zápal vaječníkov. Nech sa pozerá kto chce, ako chce.

Aj to by však malo mať svoju mieru. Jedna vec je pozrieť sa bez posudzovania, druhá vec je hodnotiť, či dokonca fotiť si iných ľudí v plavkách. Bez ich vedomia fotku ich obnaženého tela poslať do bulvárneho plátku. Kde k tomu ďalší oblečení a anonymitou chránení jedinci píšu svoje hodnotiaci komentáre. Dajú to vytlačiť a vezmú za to plat.

Ďalšia veľká skupina ľudí si časopis kúpi a ľahkovážne to telo, ktoré sa nič netušiac z pláže dostalo do supermarketov a novinových stánkov, proti jeho vôli vystavia pred kritický zrak miliónov oblečených občanov. Posudzujúcich a odsudzujúcich.

Šialené.

Neblbnime, prosím vás. Vlastné, aj cudzie telo má byť posvätné. Ak sa máme naplno vytešovať z dotyku letných lúčov na našom bruchu, dá sa k tomu dopracovať len tak, že prestaneme súdiť iných a tým pádom aj samých seba. Každý a každá má právo navliecť sa do plaviek a cítiť radosť z bytia. Nezakalenú obavou, že nepôsobia “esteticky“.  Nehľadiac na to, koľko máme rokov a kíl.

Na záver historka z môjho života, vtedy ešte mladej matky, nepoznajúcej sekundárnu hodnotu plavkového odevu. Boli sme pri mori v podobnom zložení – s deťmi a so starou mamou a jej čipkovaným slnečníkom. Synovia boli ešte mini a ja som sa celý čas divila, prečo na pláži nieto jediného nahého dieťata, okrem toho môjho. Mala som pocit akoby mi niečo ušlo, nejaký tajný dress code pre bábätká a malé deti, o ktorom vedia všetci, len ja nie. Prečo tie mamy nedožičia svojim deťom pocit voľnosti a nezmyselne ich obmedzujú mokrými kusmi oblečenia?

V tom mi starši syn, Oskar, šťastne nahý, vraví: “Mami, mne treba kakať!“

Ja, dojčiac mladšieho syna prosím: “Vydrž chviľku, kým príde stará mama.“

Oski: “Neboj mami, ja už kakám.“

A tak som sa bezmocne prizerala ako moje dieťa, v strede pláže medzi slnečníkmi a opaľujúcimi sa ľudmi, po stojačky, s prepáčením, serie. Kašovité hovienka sa vpíjali do piesku a Oskar cúval a kadil a kadil pri tom ako sa posúval a pod ním sa šinula čiara sračiek. V tom prichádza stará mama.

Oskar sa za ňou bezstarostne rozbehol naprieč odskakujúcich dovolenkárov. Skočil jej do náruče a ona nič netušiac ho objala cez tú zahovnenú riť. Jej ruka sa od lakťa dolu obalila roztretým hovnom. Ó áno, vtedy som naplno a navždy pochopila ďalší z významov a benefitov plaviek. Budem tomu vynálezu blahorečiť a využívať ho, až pokiaľ sa moje zošúverené telo bude vládať presúvať k vode. Akejkoľvek.

Milé ženy v meste, tešme sa z toho, čo máme, kým to máme. Máme len jedno telo a je len naše.