Po covide vojna. Svetlo vždy premôže tmu

Už viac ako týždeň je vojna. Nikdy som si nemyslela, že napíšem takúto vetu. Tá vojna je hneď vedľa, u susedov. Trpia nevinní, trpia ženy a deti. Ich muži a synova zomierajú.

Už týždeň myslím aj na smrť. Možno príde onedlho. Možno nám toho už zostáva málo a nestihneme, čo sme si predsavzali. Zrazu mi bežné denné úkony prídu zbytočné. Naozaj mám teraz posielať nejaké maily? Naozaj mám organizovať stretnutia?

Po covide prišla vojna

Sme paralyzovaní situáciou. Sledujeme správy a sociálne siete. Potom zasa nesledujeme, lebo nás to neuveriteľne zúzkostňuje. Plačeme, lebo nevieme, čo bude. Modlíme sa, veríme v zázraky.

Už len pár týždňov a skončí sa veľká vlna covidu. Začneme zase žiť a fungovať. Začneme sa stretávať a chodiť na podujatia. Príde jar a odídu rúška. Dobre bude. Hovorila som si ešte pár dní dozadu.

A zrazu sme sa zobudili do rána, ktoré všetko zmenilo. Zrazu sa nám nechce nič plánovať, na nič myslieť a nič podnikať. Zaplaví nás neuveriteľná neistota. Všetky očakávania sa v minúte rozplynú. Vo vojne si musíte vybrať stranu.

Vojna, ktorá vás bezprostredne ohrozuje vám prerovná hodnoty a priority. Okamžite viete, kde je strana dobra a kde je strana zla a nie je vôbec zložité to uvidieť. Tí, čo lavírujú a nevedia si vybrať stranu dobra, zrazu nie sú tolerovaní. Lebo je vojna.

Posledný týždeň myslím na to, ako sme sa na strednej škole učili, čo robiť pri chemickom poplachu, ako sa zachovať pri jadrovom výbuchu a ako sa rýchlo ukryť do podzemného krytu. Vtedy sme ako adolescenti prevracali očami a rehotali sa, keď sme sa mali plaziť s plynovou maskou, alebo nám hovorili, že keď vybuchne atómová bomba, máme si ľahnúť nohami k výbuchu.

Nepodliehajme panike

Dnes pár sto kilometrov od nás vybuchujú bomby a dokonca niektoré zasahujú jadrové elektrárne. Na čele útočiacej krajiny je blázon a agresor, ktorý sa nezastaví pred ničím. Pozerám do prázdna a opakujem si, čo robiť pri jadrovom útoku.

Potom sa trochu upokojím a poviem si, že musíme veriť v dobro. Že svetlo vždy premôže tmu a že sa to všetko rýchlo končí. Musíme žiť normálny život, lebo môžeme. Zavolajme priateľom, s ktorými sme dlho nehovorili, pomáhajme ako sa dá tým, čo strádajú.

Pomôžme aj sami sebe a postarajme sa o svoje rodiny. Prekonajme paralýzu a buďme statoční. Potrebujú nás naši blízki, potrebujú nás naši priatelia, kolegovia, potrebuje nás Ukrajina a mamy s deťmi v náručí, ktoré sem už týždeň utekajú pred vojnou.

Myslime pozitívne a nepodliehajme panike. Korona nás naučila, že zvládneme viac ako si myslíme. Svetlo vždy premôže tmu.