Pod statusom učiteľa sa o sebe dozvieme veľa

 

Pred nedávnom som si prečítala status môjho kamaráta učiteľa. Bol to list adresovaný predsedovi našej vlády, v ktorom opisuje, ako ukracuje svoju rodinu o spoločný čas a trávi ho v druhej práci. Má dve práce, aby jeho rodina netrpela núdzou a aby jeho deťom nič nechýbalo. Okrem toho opisuje, čo všetko v škole robí – mimo svojich povinností – pre deti. Nechcem ho tu chváliť. Ale verím mu. Je to ten typ, čo sa ľahko nadchne pre vec, má energie na rozdávanie, je to motivátor a prirodzený vodca. V liste premiérovi viac opisuje svoju prácu, než vyčíta. Aj keď, vyčítať by bolo čo.

Neskôr som zase čítala príspevok o stene školy, ktorú jej žiaci spolu s učiteľkou – v jej voľnom čase – pokreslili farebnými obrázkami, aby škola nevyzerala ako z Bronxu. Farby za vlastné. Štetce za vlastné. A na druhý deň bola táto školská stena popísaná sprejom. Pod príspevkom sa ľudia rozdebatili o tom, akí sú tí dnešní mladí, atď a aké je to smutné, že učiteľka tejto stene venovala nielen svoj čas, ale aj peniaze. Na to mnohí rodičia reagovali vyratúvaním vecí, ktoré deťom do štátnej školy, ktorá je už i tak platená z peňazí nás všetkých, kupujú za vlastné toaletný papier, skladajú sa na príspevky na lavice, na stoličky, na kriedy, na nové okná….

Pod príspevkom môjho kamaráta zase bolo mnoho obdivných komentárov, mnoho povzbudivých slov. Ale bol tam aj príspevok staršieho pána, ktorý môjmu kamarátovi vynadal, nazval ho lenivým sopliakom a odporučil mu, aby začal robiť niečo poriadne. V závere svojho príspevku poznamenal, že aby bolo Marekovi jasné, on robí na tri smeny a dostane 500 EUR. Tak čo to tí učitelia vlastne chcú, keď sa napoludnie ponáhľajú z roboty.

Kam tým všetkým mierim? Nuž, chcem poukázať na to akí sme. Ako si závidíme, ako sa nepodržíme, nepodporíme, ako sa nezamýšľame, len sa ponáhľame tomu druhému ublížiť, vynadať, a ukazovať na neho prstom. Bez toho, aby sme pozreli pod povrch. Nuž, možno sa niektorí učitelia ponáhľajú zo školy už napoludnie. Niektorí z nich ale za ďalšou prácou. Možno zarobia viac, ako niektorí, ktorí pracujú na tri smeny. Ale pán klope na nesprávne dvere. Marek mu výplatu nezvýši a sám Marek na tom nie je omnoho lepšie.

Čo mu závidieť? Sám si vybral povolanie, rovnako tak, ako aj pán, ktorý mu komentoval jeho príspevok. Každý z nás, teda nie každý, ale väčšina z nás niečo robí. Každého baví iná práca. To, akú za ňu dostaneme odmenu nie je vinou učiteľa, ani elektrikára, ani lekára. Všetci vieme, že ryba smrdí od hlavy. Tak prečo nenasmerujeme svoju energiu tým smerom? Prečo jeden druhého nepodporíme? Každé povolanie je dôležité. Diskutujúci je povolaním elektrikár. Bez neho by Marekovi v škole nesvietilo svetlo. Ale bez Mareka sa elektrikárove deti len ťažko v živote uplatnia. A keď sa budú učiť ako ich otec, tak tiež budú viac makať, ako od radosti skákať. Žarty bokom.

Prečo máme potrebu ničiť školskú stenu, namiesto toho, aby sme ju zveľadili? Prečo je nám tŕňom v oku niekoho úspech, či nám nevonia, keď niekto niečo vytvorí, a radšej to zničíme? Kým sa nenaučíme pomáhať jeden druhému, nevystúpime z vlaku, ktorý vezie jednu anonymnú masu, nezačneme sa zaujímať o suseda za našimi dverami, úprimne neotvoríme srdce, neusmejeme sa, nič sa nezmení. Ďalej budeme otročiť, a kým nezmeníme pohľad a videnie, nebude nám náš život ničím iným, len otroctvom.

Včera som sa s malou dcérkou zastavila pri smetiarskom aute, smetiari nám akurát pri paneláku vykladali koše. Malá bola očarená tým zázrakom a počerný smetiar bol v jej očiach úžasný hrdina. Keď skončili, naskočili na schodíky auta a smetiar malej zakýval s úsmevom na tvári. Bolo to čarovné. Bolo to, ako keď som bola malá. Sama som mu odkývala a usmievala som sa pritom. Trápne, viem. Ale v tej chvíli nezáležalo na tom, že smetiar je smetiarom, ja som manažérka, že on je čierny a ja biela. Boli sme ľudia. A rovnakí ľudia. Bolo to také krásne a srdečné, že to budem robiť stále. A nielen pri smetiarskych autách. Lebo chcem, aby v mojom svete vládla prajnosť, láska, radosť. Prajem to aj vám. 

 

 

Prečítajte si aj Všetky feministky sveta, strčte sa…

 

 

Ženy v meste