Pôrod nemá byť Survivor

 

Na facebooku často lajkujeme dojímavé obrázky žien s ich čerstvo narodenými deťmi. Pohoda, usmiati lekári, intimita matky s dieťaťom. Radosť zo zrodenia nového života, hlboká pokora pred silou prírody. Od našej pôrodníckej reality však majú tieto obrázky asi tak ďaleko ako ružová romantika Rosamunde Pilcherovej od bežného manželstva… 

Začítala som sa do publikácie Ženy- Matky – Telá, ktorú vydali dve občianske združenia: Občan, demokracia a zodpovednosť a Ženské kruhy. Sú v nej výsledky monitoringu o dodržiavaní ľudských práv žien, a sčasti aj novorodencov, v našich pôrodniciach. A je to, veru, smutné čítanie. Mnohým ženám sa pri ňom vybavia hrôzy, ktoré zažili na vlastnej koži. Len ich potlačili hlboko vo svojom vnútri. Prekryli veľkým úsmevom a slovami ako „nejako som to vydržala a hlavne, že mám zdravé dieťa“. Len psychológovia vedia, ako často sa táto náplasť zvykne odliepať a čo sa potom deje v našom vnútri.

Nie, toto nie je o tom, že nemocnice sú preplnené, lekári a sestričky majú toho veľa, sú unavení z nadčasov a atmosféra medzi nimi je dusivá, lebo peniaze…. Ani o tom, že v mnohých nemocničných zariadeniach je hrdinstvom čo i len vstúpiť do kúpeľne či vojsť na wc. Toto je o tom, že v našich pôrodniciach sa porušuje zákon o poskytovaní zdravotníckej starostlivosti, ako aj ľudské práva žien.

Že zdravotnícky personál sa k ženám pri pôrode neraz správa znevažujúco, zosmiešňujúco, vyvíja na ne nátlak alebo inak narúša ich dôstojnosť a integritu. Že zachovávanie mlčanlivosti o zdravotnom stave sa porušuje pri hromadných izbových vizitách, kde sa vaše „spolubývajúce“ dozvedia o vás a vašich deťoch oveľa viac, akoby ste chceli. Nehovoriac o tom, že lekársky personál vám bez zaklopania hocikedy vletí do izby v akomkoľvek počte, bez ohľadu na to, že si práve meníte jednu prepotenú nočnú košeľu za inú. Súkromie a intimitu žien v pôrodniciach rešpektuje naozaj len málokto. 

No a potom sú tu ešte praktiky, ktoré sa vo vyspelom svete nazývajú „pôrodníckym násilím“. Mnohé z nich sú v našich nemocniciach rutinnými postupmi. Zaviesť namiesto nich nové sa veľmi nedarí. Ministerstvo zdravotníctva má asi iné priority, než sa zaoberať ľudskými právami žien pri pôrodoch a samotným ženám sa dosť ťažko obhajuje vlastná ľudská dôstojnosť v podmienkach, keď majú na sebe stokrát spranú nemocničnú košieľku, z ktorej im vykúka holý zadok. (Odporúčam každému zavrieť na chvíľu oči a predstaviť si, ako stojíte v chabej košieľke a naostro pred cudzími ľuďmi v neznámom prostredí – áno, to sú tie desivé sny, po ktorých sa človek budí kompletne spotený.)

Vďakabohu za aktivistky, ktoré po vyzlečení sa z tej chabej košieľky bojujú aj za naše práva a v konečnom dôsledku aj za práva našich detí. Nie, nemali by sme ich považovať za čudné a hovoriť „veď sme to prežili a dalo sa to vydržať“. Pôrod totiž nemá byť reality šou s názvom Survivor. 

(Autorka je redaktorka mesačníka Dieťa)

 

 

Ženy v meste

 

Chcem odoberať novinky Žien v meste