Postaviť sa za seba

 

Nedávno som v trolejbuse videla muža, ktorý sa správal odporne. Škaredo až vulgárne nadával svojej partnerke pred ich malou dcérkou a pred všetkými spolucestujúcimi. Vyslovene ju deptal, kvôli nejakej nepodstatnej veci. Bolo nám to nepríjemné, ale nikto nezasiahol a nezastal sa jej. Žena vyzerala zakríknuto až submisívne, na sedadle sa priam strácala. Chvejúcimi sa rukami objímala dievčatko.  Chcela som zasiahnuť. Bála som sa, ale strašne som cítila, že to musím zastaviť. Kvôli tej malej. A kvôli tej žene. A kvôli tej nespravodlivosti. Nikto by nemal vidieť ako ten silnejší tlačí toho slabšieho do pomysleného kúta a zastrašuje ho. Vidieť a nezasiahnuť. Ako to dievčatko bude vnímať mužov a svet, keď vyrastie? Normálne som cítila, ako sa táto situácia tetuje nezmazateľným atramentom do jej mozgu ako permanentná spomienka, ktorá môže ovplyvniť celú jej budúcnosť.

A v tom sa niečo stalo. Tá veľmi štíhla, drobná, krehká žena sa postavila a na zastávke obrovskou rýchlosťou vyskočila z trolejbusu, ktorý sa už pomaly zatváral.  Aj s dcérou v náručí. Dvere sa zavreli a zúrivý muž zostal vo vnútri. Žena mu venovala posledný víťazný pohľad. (Ja by som mu možno ukázala aj vystretý prostredník). Ušla. Možno nie nadlho, možno navždy. Priala by som jej to. V jej pohľade bolo malé víťazstvo. Ale bolo v ňom aj niečo viac. Dokázala dcére, že aj keď je to ťažké, vždy môže veci ukončiť a odísť. Že nemusí znášať ponižovanie, krivdu, zúrivosť a agresiu. Ani keď je to od muža, ktorého možno kedysi milovala a on miloval ju.

Postaviť sa za seba. Byť na svojej strane. Raz mi jedna múdra psychologička povedala, že zdravý egoizmus je naša záchranná sieť. Že my, ženy, musíme byť vždy na strane seba a svojich detí. Že môžeme veľa na sebe zlepšiť, zmeniť, môžeme na sebe pracovať, ale stále do vzťahu prinášame iba svojich 50 percent. Ak zistíme, že náš partner nás nerešpektuje, ubližuje nám, týra nás, ničí naše sebavedomie, našu identitu a my sa stávame také malé, až sami seba úplne stratíme, musíme povedať rázne NIE. Nikto vraj nič lepšie nevymyslel ako je jasné a zreteľné NIE. Je to hranica. Stopka. Únikový manéver. Konečná trolejbusu.

Postaviť sa za seba. Ak sme veľmi slabé, hľadáme záchranu u druhých. Keď sme už v stave neviditeľnosti a je nám ubližované, obraciame sa na priateľov, rodinu a ticho šepkáme o pomoc. Ale často nás nie je počuť. Naša strata identity z nás urobila už iba ducha, ktorému nikto nevenuje pozornosť. Jediná možnosť je nájsť silu a vyskočiť z toho rozbehnutého trolejbusu. Opustiť väzenie, v ktorom sme sa rozhodli žiť.

Postaviť sa za seba. Keď sa za seba nepostavíme my – doma, na pracovisku alebo keď nám niekto začne len tak nadávať na ulici – nepostaví sa za nás o chvíľu už nikto. Nezabúdajme, svoj život a život svojich detí niekedy ochránime jasným a zreteľným NIE. Nikto nič lepšie nevymyslel. 

 

Prečítajte si aj Modelkou na jeden deň