Pozor na to, čo si želáte

 

V čase môjho detstva sa listy Ježiškovi veľmi nepísali. Hračkárstva vyzerali inak ako dnes a rodičia boli radi, že vôbec niečo pod stromček zohnali. Niektorí mali to šťastie, že dostali niečo z Tuzexu alebo zo zahraničia a po zimných prázdninách boli v škole za machrov. A nám ostatným sa bežne stávalo, že sme pod stromčekom našli….no veru všeličo.

Pamätáte si na scénu z Pelíškov, kedy si mladý muž pod stromčekom vybaľuje z krabice hnusné vojenské topánky a ešte za ne otcovi pekne poďakuje? Tak toto je pocit, ktorý zažil určite každý z nás. Nechcené darčeky, o ktorých si mama, babka, či manžel myslia, že ich určite veľmi oceníte. Ja mám v zbierke hneď niekoľko príhod, kedy mi pod stromčekom zostal na tvári neurčitý výraz, ktorý vyjadroval hocičo, len nie radostný úsmev. Veď môže sa niekto pochváliť, že dostal na Vianoce masážnu vaňu na nohy, kávu, pichľavý sveter, či ťažítko? Ja môžem. 

Keď mal môj syn 8 mesiacov a blížili sa naše prvé spoločné rodinné Vianoce, naznačovala som, že som veľmi unavená a vyčerpaná a túžila som vypadnúť z domu. Tajne som dúfala v nádherný wellness pobyt niekde v horách, kde budem chodiť na masáže, nebudem variť a nechám sa hýčkať od rána do večera. Informácia k Ježiškovi dorazila, no cestou sa nejako zdeformovala a pod stromčekom som si našla masážnu vaňu na nohy, ktorá sa po zapojení do elektriny a spustení pokazila a vyskratovala poistky v celom byte.

Boli aj časy, keď som veľmi túžila po diamantovom šperku. Keďže som ho nedostala na zásnuby, ani po narodení dieťaťa, ostentatívne som vždy pred Vianocami naznačovala, že ženu najviac poteší šperk a že “diamonds are forever”. Na moje prekvapenie som pod stromčekom naozaj uvidela taštičku s logom obchodu, kde sa šperky dajú kúpiť. Nie síce diamanty, ale tak…. No, šperk sa nekonal. V taštičke síce bolo niečo drahé a vzácne, no bolo to ťažítko. (Evi, tohle není jenom težítko !) Pekné, nie?

A moje spomienky z detstva sú veľmi podobné. Namiesto vytúženej Barbie som dostala praktické rifle (čo by iné deti za to dali), pravidelne som nachádzala pod stromčekom mohérový sveter, hoci mohér pichal jak šľak. Prosto, táto mentálna pošta tam hore vždy nejako zlyhala. Preto od istej doby nenaznačujem. Hovorím to narovinu a jasne. Posielam linky z googlu, a vyjadrujem sa zrozumiteľne. Potrebujem toto! (Slovo potrebujem, je správne, na to muži počúvajú).

Tento rok som sa však zasa trochu prekecla. Asi pol roka dozadu som spomenula, že by som potrebovala, keby sa dvere na jednej izbe v mojom byte otvárali opačne. (Fakt sa otvárajú veľmi neprakticky). No…. a môj odkaz bol zaznamenaný. Viete, čo dostanem od Ježiška? Dvere! Preto hovorím: Pozor na to, čo si želáte, môže sa vám to splniť!

 

 

Prečítajte si aj Predvianočná spomienka na Gretu Tugendhat

 

 

Ženy v meste