Prečo naše decká môžu závidieť škriatkom

 

Napísali mi škriatkovia. Vlastne, písala za nich pani učiteľka, zrejme preto, že mnohí z nich majú len 6 rokov a poriadne písať ešte nevedia. Za to sa už vedia podpísať, čo patrične aj využili a list tak doplnilo 24 podpisov písaných farebným perom a roztrasenou rúčkou. 

Škriatkovia majú celkom obyčajné mená – Maud, Clarissa, Clément, Charléne, Laurine… a chodia do francúzskej školy. Chcú, aby som im poslala pohľadnicu krajiny, v ktorej žijem. Na vyučovaní totiž preberajú krajiny celého sveta a aj takýmto spôsobom sa o nich učia. Na oplátku mi vraj pošlú nejaké svoje kresby. 

Ich prosbe, ktorá sa šíri, ako inak, cez svet facebooku, rada vyhoviem. A tak bežím zháňať pohľadnice slovenských miest, Tatier a Dunaja, vkladám ich do obálky, posielam škriatkom a ich učiteľke. Dúfam, že sa im potešia. A ja sa už teším na ich kresby. 

Spomínam, ako som sa o cudzích krajinách kedysi učila ja. Na tabuli visela mapa sveta, pred nami roztvorené atlasy. Ploché krajiny s vyznačenými riekami, mestami, vrchmi. Naspamäť sme sa vždy museli nabifľovať hlavné mesto, počet obyvateľov, najvyšší vrch, najväčšiu rieku a potom ešte čo sa v danej krajine pestuje, čo ťaží a čo vyrába. Samá nuda. 

Jedno sa však tej nude musí nechať – je nesmierne životaschopná. Nezabilo ju niekoľko generácií učiteľov, ani zamatová revolúcia, ani žiadny minister školstva. Sedí si v škole aj dnes. Keď som z detskej izby začula, ako sa moje deti naspamäť bifľujú, koľko obyvateľov má tá či oná krajina a kde je uhlie a kde sa chovajú ovce, pričom o danej krajine od učiteľa nepočuli žiadnu zaujímavosť, nič, čo by ich pritiahlo, čo by ich nadchlo, čo by im zostalo v mozgu dlhšie ako pár vyučovacích hodín, bolo mi vážne do plaču. 

A potom staršia dcéra príde domov s tým, že im učiteľ vysvetľoval politickú situáciu a situáciu v školstve. Vraj prečo si dali dlhé nosy, prečo pôjdu darovať krv a prečo chystajú štrajk. „A čo povedal?“ pýtam sa. „No štve ich, že sa v našich školách učí ako pred sto rokmi!“ odpovie a ja spozorniem. Žeby sa konečne niekto chystal zabiť nudu? Dcéra ma však rýchlo schladí. „No vieš, sme v 21. storočí a stále píšeme kriedou na tabuľu,“ dodá a ja sa takmer zosuniem pod stôl. 

Písanie kriedou na tabuľu mi v školstve vadí asi najmenej. Ide skôr o to, čo na tú tabuľu učiteľ či učiteľka píšu. A či je celá hodina len o tom, že sa čosi píše na tabuľu. A z tabule prepisuje do zošitov. 

Súhlasím s tým, že učitelia si zaslúžia byť inak platení. Naše decká si ale zaslúžia byť inak vzdelávané. A to často nezávisí od peňazí, ani od toho, či máte k dispozícii najmodernejšie pomôcky. Často stačí len chcieť. Inak môžu naše decká v opare školskej nudy ešte ďalších sto rokov závidieť škriatkom z iných krajín. 

(Autorka je redaktorkou mesačníka Dieťa)

 

Prečítajte si aj Ty sa o to radšej ani nepokúšaj

 

Ženy v meste