Prečo sme sa prestali pýtať?

 

Prestali sme sa pýtať a zaujímať sa o ľudí a svet okolo nás. Prečo sa dejú tieto veci a aký to má dopad na nás? Prečo sa moja kamarátka správa ako sa správa? Ako sa cíti? Aké je to byť v jej koži a prežívať to, čo prežíva? Čo sa mi snaží povedať?

Možno sme túto zvedavosť nikdy nemali. Možno je pre nás oveľa jednoduchšie žiť v rámci nášho čiernobieleho pohľadu na život. V našej DNA je silná túžba mať pravdu a tá nás ženie len k jednému jedinému pohľadu na všetko – nášmu pohľadu. Tento sme si vypracovali vďaka rodine a prostrediu, v ktorom žijeme, vďaka životným skúsenostiam. Občas žijeme oddelene od ostatných ako “ja proti vám” lebo “ja mám pravdu a oni nie” a budem si stáť za svojím názorom bez ohľadu na všetko, lebo ja mám pravdu a vy nie. 

V tejto dobe plnej vyhranených názorov, ktoré na nás kričia z každého kúta – sociálne média, televízia, knihy, náboženstvo, správy, politici, známi, sa každý správa ako keby ich pravda bola tá jediná a vytrvalo si trvajú na svojom, aby sme akceptovali ich slová. Lebo máme vytvorenú predstavu, že len akceptáciou našich názorov inými máme hodnotu.

Za touto honbou za našou pravdou sme sa zabudli pýtať, pozorovať a pochopiť, že možno na svete existuje viacero právd a že každého pravda je v poriadku, lebo život nie je čiernobiely, i keď sa tak silno snažíme, aby bol. 

Skúsme sa stíšiť a len počúvať toho druhého bez potreby vyjadriť náš názor, o ktorý nás aj tak nikto nežiadal. Len počúvajme a otvorí sa nám svet, o ktorom sme predtým netušili, že je. Naše oči sa zmenia  a uvidíme druhých pohľadom, ktorý sme predtým nemali. Naše srdcia sa otvoria a budú spoznávať iný svet, iné zážitky, iné emócie, než na ktoré sme zvyknutý len a len z nášho uhla pohľadu. Naše vnímanie života sa zmení, obohatí a srdce nám zaleje láska.