Prečo sme zabili Chopok a detskú dušu?

​Videli ste Chopok? A zažili pohľad z neho do Demänovskej doliny, či na Tatry a Liptovskú Maru. Krása však?

A videli ste, čo mu urobili? Niežeby som si myslela, že lyžiarske strediská môžu vzniknúť bez zásahu do prírody. A ani sa tu veľmi nechcem venovať revitalizácii po takých zásahoch.

Skôr ma zaujalo iné. Celý kopec, od vrcholu až dole je rozrytý a je na ňom vytvorená dráha pre káry. Prašný kamenistý had sa tiahne od výšky 2004 nadmorských metrov až celkom dole. Táto atrakcia priťahuje turistov na webe aj v Jasnej. A ja som veru aj videla ľudí, ktorí sa za celkom slušnú sumu vyvezú hore, aby následne cestou dole žuli prach, od podlahy nič nevideli a vytriasli zo seba aj zvyšok raňajok.

Nerozumiem! A nerozumiem nie tomu, kto to vymyslel, ale tomu, komu toto chýba ku šťastiu. Dnes je to veru neraz tak, že ak chcete ľudí dostať do hôr,  musíte zlynčovať pol lesa. Musíte povešať po turistickom chodníku hlúpe kreslené tabuľky s úlohami pre deti. Alebo ich presvedčiť, aby prišli do lesa kvôli nejakej akcii. Rovnako ako v ten deň ďalších desaťtisíc ľudí na tom istom mieste. Stromy sa za svoju hustotu porastu v ten deň červenajú.

Kedysi dieťa cupitalo vedľa rodiča a ten mu vysvetlil, čo je mach. A čo lišajník. Ukázal mu, kde sa mení ihličnatý les na kosodrevinu a kde sú stopy po srnke. Dieťa žilo v súlade s prírodou, za čo sa mu ona odvďačila hoc aj útočiskom v zlých časoch.

Dnes dospelí aj deti potrebujú demolačné alebo stupídne umelé návnady, aby mali pocit, že sú turistami.

Ale ako jeden chatár hovorieva: „Ani ho..už nie je, čo bývalo. Kedysi sa rozložilo za pár dní, dnes okolo neho chodievam aj týždne.“

Doba sa mení. Ale Chopok a deti si to nezaslúžia.

 

Prečítajte si aj Dve ženy a dvaja lekári

 

 

Ženy v meste