Prečo sme zakázali deťom smútiť?

 

Do začiatku poslednej rozlúčky zostáva ešte pár minút. Zdrvený manžel hľadí do prázdna. Nestojí o spoločnosť. Dcéra a syn sú tiež hlboko ponorí vo svojich myšlienkach. Zato vzdialení príbuzní, ktorí sa roky nevideli a stretajú sa len pri takýchto príležitostiach, sa vítajú rovnako ako na krstoch či na svadbách. S úsmevom aj iskrou v oku. Spolužiaci zo školy pohreb vnímajú tak trochu ako stretávku. A susedy ako úžasný zdroj informácií – aspoň dva týždne bude o čom (aj o kom) klebetiť.

Všakovaká zmes ľudí. Mladí, tí v najlepšom veku, starí a ešte starší. Zaráža ma však, že tu nie sú žiadne deti do 13 rokov. Človek by si myslel, že v tejto rodine sa dlhé roky nik nenarodil. Možno deti nechcú. Veď doba je zlá. Alebo ich mali, no skosila ich dáka epidémia…

Kdeže! Detí je v rodine dosť. Veď vravím, mŕtva nado všetko milovala svoje tri vnúčatá. A na Vianoce nezabúdala ani na sestriných vnukov. Dnes tu deti nie sú, lebo sú doma. Kým rodičia šli na pohreb, ktosi ich varuje, len aby sa ho nemuseli zúčastniť. Nech nie sú smutné. Nech neplačú. Aj tak by tomu nerozumeli. A možno by to bolo pre ne strašné. A mali by z toho desivé sny…

V minulosti boli deti súčasťou rodiny vždy a všade. Boli prítomné pri narodení mladších súrodencov, to len dnes do nemocníc nesmú, lebo by tam zaniesli strašné choroby. Zúčastňovali sa všetkých domácich prác. To len dnes máme pocit, že ich treba držať čo najďalej od žehličky, lebo ich spáli na uhol, z umývania dlážky budú mať skoliózu, keby si umývali topánky, určite napustia vodu aj dovnútra a na záhrade by sa mohli poraniť, nech radšej sedia v bezpečí pri počítači… A celkom prirodzene so svojimi rodinami deti kedysi smútili aj na pohrebe. Bez ohľadu na to, či mali dva roky alebo desať.

Dnes sme zakázali deťom smútiť. Nedáme im šancu rozlúčiť sa s tými, ktorých milovali a ktorí ich milovali. Radšej im klameme. Hráme pred nimi trápne divadlo.

Bolí ma, keď vidím v novinách a v televízii do detailov rozobranú tragédiu. Zomrel rodič malého dieťaťa. Jeho fotky sú plné novín aj webových stránok. Len jeho malé dieťa nič netuší. Príbuzní priznávajú, že nevedia, ako mu to povedať. Nechcú mu spôsobovať bolesť. A tak klamú, že je v nemocnici, odišiel do cudziny, v tom lepšom prípade do neba – čo je však v podstate to isté. Keď dieťa zistí pravdu, zlomí ho nielen smrť rodiča, ale aj fakt, že nemalo šancu sa s ním normálne rozlúčiť a tiež to, že mu jeho blízki klamali.

Žijeme čudnú dobu. Chválime sa, aké máme šikovné, rozumné a rozhľadené deti. No keď im zomrú rodičia či starkí, zrazu si myslíme, že sú príliš hlúpučké, aby to pochopili. A tak tupé, že si nevšimnú, čo sa v rodine deje, keď ostatní majú uplakané oči a vo vzduchu cítiť smrť.

Zakázali sme deťom smútiť na pohrebe. Paradoxne, sme tým spôsobili, že v živote budú smútiť oveľa dlhšie, oveľa silnejšie a že ich to poznačí oveľa viac.

(Autorka je redaktorkou mesačníka Dieťa)

 

Prečítajte si ďalšie stĺpčeky od Moniky Bothovej

 

 

 

 

Ďakujeme, že ste článok dočítali až do konca. V tejto chvíli už pripravujeme ďalší.

 

 

Spoplatnené s PlatbaMobilom.sk.