Predať či nepredať dom po otcovi?

 

„Neznášal som to tu,“ povie mi Roman, keď sedíme počas víkendu v dedinskej krčme. Každú chvíľu sa tu niekto za ním zastaví, aby ho pozdravil a srdečne sa s nim porozprával. Roman ich má rád. Je to dospelý muž, ktorý vie, čo chce. Zožal v živote profesionálne úspechy a pred nedávnom sa z neho stal vidiečan – vysťahoval sa približne 200 kilometrov za Bratislavu.

Keď spomína, ako sem musel povinne chodiť ako mladý, hneď si spomenie na všetky povinnosti, do ktorých bol zapájaný. Skoro ráno musel vstávať, aby porobil v záhrade, aby pomohol dedkovi. „Nemal som tu kamarátov, lebo som tu nechcel mať nikoho, s kým by som sa zblížil,“ spomína na to, čím pohŕdal. Dnes je tu doma a s láskou rozpráva o každom kúte, každej veci, ktorá mu pripomína dedka, otca, blízkych. Mohol to predať, ale… Vlastne nemohol.

Koľko je takých, ktorí sa ocitli pred otázkou: predať alebo nepredať dom po otcovi?

Aj ja som mala dom a záhradu po dedkovi a otcovi. Boli časy, keď som to tam ako pubertiačka neznášala. Ale na prázdniny som tam chodievala – veď tam žil môj dedko. V malom mestečku vzdialenom 100 km od mojej rodnej Vroclavi – veľkého mesta s veľkými perspektívami. Vidiek znamenal pokoj, čiže nudu. A beznádej. Aj duch tam stál. Aspoň som to tak vtedy vnímala.

Dnes mám na Slovensku niekoľko vecí z domu po dedkovi. Pripomínajú mi babku, dedka a tamtie časy. Hlavne detstvo. Najšťastnejšie, lebo som ho strávila s nimi. Bezstarostné.

A sníva sa mi o tom dome, ktorý som predala. Veď som sa rozhodla vycestovať opačným smerom – na juh, na Slovensko. Neľutujem, ale niekedy si kladiem otázku, čo je väčšia odvaha? Vycestovať do nového, neznámeho, čiže skočiť do hlbokej vody, ako som to urobila ja, keď som sa vysťahovala z Poľska? Alebo vrátiť sa do známeho? Veľmi známeho, kde každý kút pripomína predkov, odkiaľ si a prečo si práve taký, aký si?

„Zvolil som si ťažšiu cestu,“ hovorí Roman a vysvetľuje, že mohol rodinný dom predať a zostať v Bratislave. Kúpiť si záhradku a chatu blízko mesta, aby mal na víkendy kam chodiť. Ale Roman zmenil všetko: bývanie, prácu, životný štýl. Po štyridsiatke. Robí poriadky v storočnom vidieckom dome, v ktorom zjavne nachádza odpovede na rôzne otázky.

Návšteva u Romana ma tak navnadila, že som cestou späť rozmýšľala, ako asi teraz vyzerá dom po mojom dedkovi. Pozrela som si ho na internete. Dobre, že sú také vymoženosti. A chcem si ho pozrieť aj v reáli, pri najbližšej ceste do Poľska. Nekúpim ho naspäť, ale predsa je dobré sa niekedy pozrieť do zrkadla svojej duše. Tej, ktorú niekedy človek nemal rád, ale ktorú nezaprie. Aspoň pred sebou samým. Je parádne, keď sa niekomu naskytne príležitosť vrátiť sa ku svojím koreňom a keď tu šancu vie využiť. A má z toho obrovskú radosť ako Roman. Mne musia stačiť tie pamiatky, ktoré mám doma a v srdci.

 

Prečítajte si aj Ťažký let

 

Ženy v meste

 

Ďakujeme, že ste článok dočítali až do konca. V tejto chvíli už pripravujeme ďalší.

Spoplatnené s PlatbaMobilom.sk.